Jaskyňa Výpustek sa nachádza v údolí Křtinského potoka približne 1600 m západne od obce Křtiny na ľavej strane okresnej cesty Křtiny – Adamov. Od železničnej stanice Adamov je vzdialená asi 8 km. Ide o prirodzenú krasovú jaskyňu s početnými archeologickými nálezmi dávneho osídlenia. Nálezov mohlo byť zrejme ďaleko viac, keďže dno bolo poznamenané ťažbou fosfátov. Písomné zmienky je možné datovať od 17. storočia, ale podrobný prieskum bol vykonaný až v 19. storočí, kedy boli zmapované asi 2 km chodieb. Šírka chodieb a sál bola rôzna, od 4 po 35 m, s výškou 2 až 5 metrov. Pritom nadložie malo mocnosť 15 až 20 m.

História objektu

Od roku 1937 využívala priestory jaskyne pre skladovanie munície československá armáda. Tak ako v ďalších lokalitách Moravského krasu sa jednalo o špeciálnu chemickú muníciu (plnenú napr. yperitom), ktorú po okupácii zabavila Wehrmacht. Muničný sklad niesol označenie „objekt S-II“

Muničný sklad

Rozhodnutím Ministerstva národnej obrany (MNO) z roku 1936 sa začiatkom nasledujúceho roku rozbehli stavebné práce. Aby bolo možné v jaskyni muníciu uložiť, bolo ju nutné rozšíriť a vyčistiť. Boli rozšírené portály, zaslepené nepotrebné odbočky chodieb, v rámci príprav vyviezla armáda tony zeminy, bolo vykonané zarovnanie podlahy jaskyne a vybudované boli aj dva nové vchody. Výstavbu však v roku 1938 prerušila 2. svetová vojna.

Podzemná továreň Dinar

Vzdušná prevaha spojeneckého letectva, ale aj príprava priestorov na muničný sklad. To všetko stálo v roku 1943 za rozhodnutím premeniť Výpustek na podzemnú továreň. Továreň niesla krycie označenie Dinar a jednalo sa pobočku firmy Flugmotorenwerke Ostmar, pôvodne sídliacu blízko Brna. Vyrábali sa tu letecké komponenty, predovšetkým vstrekovacie čerpadlá pre letecké motory Daimler-Benz triedy DB 601-605. Výrobu zaisťovalo podľa niektorých zdrojov až 1 200 totálne nasadených českých občanov. Zmeny boli 12 hodinové a pracovalo pri nich až 600 pracovníkov.

Ešte pred začatím výroby ale, bolo treba jaskyňu opäť prebudovať. Najväčším orieškom sa stala betonáž podlahy. Zatiaľ čo sila betónovej podlahy je cca 20-30 cm, v miestach kde boli inštalované ťažšie stroje, činila až jeden meter, jej prevýšenie na 500 metrov je iba dva centimetre. Vystrieľané boli aj dva teplovodné kanály o rozmere 1×1.5 metra a dĺžke 500 metrov, ktoré viedli pod podlahou hlavných chodieb. Rozvod tepla tu bol vybudovaný z logického dôvodu. Jaskyňu bolo totiž nutné odvlhčiť. K tomu bola okrem teplovodných kanálov vybudovaná aj kotolňa, kondenzačná stanica a ventilačný systém. Aj napriek vykurovaniu na 18 – 20 stupňov sa však priestory odvlhčiť nepodarilo. V stropoch jaskyne bol preto zavesený drevený podhľad odizolovaný dechtovou lepenkou, ktorý mal brániť stekaniu vody na strojové vybavenie.

[Show slideshow]

Za zmienku stojí, že v rámci plánu presunúť na konci vojny výrobu do podzemia, boli prebudované aj ďalšie jaskyne v Moravskom Krase, napríklad Býčia skala, Michalka, Kôlňa a Drôtenická. Najväčšia námaha a náklady však boli vynaložené práve na Výpustek.

Ustupujúca nemecká armáda jaskyňu opustila okolo 12. apríla 1945, a pretože by nestihla stroje presunúť, bola jaskyňa podmínovaná. Následný výbuch a požiar zničil ako stroje, tak jaskyňu. Zdevastovaná jaskyňa bola následne niekoľko rokov prístupná a drobný materiál sa tak stal „vojnovou korisťou“ miestnych obyvateľov.

ČSĽA

Jaskyňa zostala nevyužitá až do konca 50. rokov 20 storočia, pričom bola evidovaná Veliteľstvom ženijného vojska (VŽV). Vlastníkom tejto jaskyne bol štát, ktorý v prípade potreby mohol jaskyňu využiť ako výrobňu vojnového materiálu alebo vojenský sklad. V tomto prípade bolo odborníkmi VŽV plánované jej vyčistenie, spevnenie porušených miest, oprava podlahy, vchodov a priestranstiev pred nimi,, odvodnenie, zavedenie elektriny a obnova kúrenia. Za okupácie vzniknuté elektrické rozvody boli v 50. rokoch vyhodnotené ako nevyhovujúce.

V 50. rokoch začala ČSĽA budovať v súlade s novými trendmi vo vojenskej oblasti tzv. „chránené pracoviska“, ktoré by poskytli členom vlády, straníckym organizáciám a vojenským štábom vyšších zväzkov ochranu pred ZHN. Žiaľ, pomerne značná časť archívnych materiálov o týchto stavbách a stavebných investíciách stále ešte nesie stupeň utajenia a len časť je archívne spracovaná a prístupná pre verejnosť. Paradoxne sa to týka aj informácii o jaskyni Výpustek, hoci je úkryt už sprístupnený verejnosti.

Zhruba od roku 1953 prebieha investičná výstavba odolných úkrytových pracovísk označovaných ako „akcia K“ a neskôr aj stavba menej odolných stavieb označovaných ako „akcia S“. Objekty „S“ boli budované poľným spôsobom zo železobetónových prefabrikátov za účasti VŽV.

V súvislosti s tým sa na konci 50. rokov ponúkalo aj využitie jaskyne Výpustek pre vyššie zmienenú úlohu. Na základe spoločnej porady generálneho štábu a VŽV z dňa 7.5.1957 sa objavili požiadavky na adaptáciu jaskyne Výpustek označenú krycím názvom „akcia S-5“. Hlavné témy porady boli dňa 17.5.1957 zapracované do požiadaviek investičnej výstavby námestníkovi ministra pre veci materiálne gen. mjr. Ferdinandovi Svobodovi. Definitívna požiadavka na vytvorenie chráneného pracoviska S-5 bola podaná nariadením náčelníka generálneho štábu armádneho generála Václava Kratochvíla 8.8.1957. Jednalo sa o pracovisko pre 100 osôb učené pre 1. strelecký zbor ČSĽA. Vrchným investorom bola ubytovacia správa MNO s tým, že zodpovedným zástupcom užívateľa sa stalo MNO-VŽV pod dozorom Ing. plk. Aloisa Břinka. Zahájenie výstavby bolo predpokladané v prvom štvrťroku 1959 a stavba mala byť dokončená v štvrtom štvrťroku 1960. Plány na výstavbu mali byť vypracované v súčinnosti VŽV a Operačnej správy.

Projekt na adaptáciu jaskyne vyzeral nasledovne: Úlohou bolo vytvorenie zmieneného chráneného pracoviska pre 100 osôb mimo obsluhy strojného zariadenia, spojovacieho uzla a ostatného personálu. Celkom malo byť vytvorených 9 pracovných miestností s jedným lôžkom, 22 hromadných pracovní, 1 väčšia sála a jeden sklad. Počet osôb pre obsluhu strojného zariadenia a pomocného personálu mal dodatočne vyčísliť projektant a počet osôb potrebných pre prevádzku spojovacieho uzla malo upresniť Veliteľstvo spojovacieho vojska.

Pochopiteľná bola aj požiadavka, aby túto rozsiahlu stavu vykonal ako investičnú výstavbu vojenský stavebný podnik vrátane všetkých inštalácii a montáže vnútorného a strojného zariadenia, okrem spojovacieho uzla, pre ktorý by materiál dodalo priamo Veliteľstvo spojovacieho vojska. Stavba by potom bola riadená orgánmi námestníka ministra pre veci materiálne. VŽV malo vykonať dohľad a usmerňovať projekciu a výstavbu z titulu zástupcu veliteľa.

Úkryt S-5 by sa po konštrukčnej stránke skladal z vlastného podzemného objektu, vchodov hlavného a vedľajšieho vstupu, núdzového východu, priestoru pre hospodársku časť, strojovne a spojovacieho uzla s káblovými vstupmi. Objekt mal byť vybavený klimatizáciou, rozvodmi vzduchu a FVZ. Energetické zdroje boli definované strojovňou, vodoinštaláciami a kanalizáciou. Plán zahrňoval aj výstavbu komunikácie, oplotenia a úpravu okolitého terénu.

Odolnosť podzemného objektu bola požadovaná proti účinkom výbuchu atómovej bomby stredného kalibru vo vzdialenosti 200 m od epicentra. Odolnosť proti konvenčným zbraniam bola požadovaná proti priamemu zásahu trieštivo-trhavej leteckej bomby do hmotnosti 500 kg. Vchody opatrené hermetickými protitlakovými predsieňami mali vydržať výbuch atómovej bomby stredného kalibru a zásah leteckou bombou do 250 kg a delostreleckého granátu do kalibru 200 mm, resp. tlakovú vlnu o hodnote 10 kg/cm². Oba vchody mali byť vybudované tak Ďaleko od seba, aby nemohli byť zničené súčasne. Bolo doporučene vyriešiť ich ako betónové monolity zapustené do terénu. Hlavný vstup by obsahoval asanačnú priepusť s kapacitou asi 5 % osadenstva za hodinu. Blízko priepusti mala byť zriadená miestnosť dozorcu, strážnica, telefónne hovorne a podľa možnosti aj podateľňa.

Pomerne značne odolný mal byť aj horný koniec šachty núdzového východu, ktorý mal odolať zásahom delostreleckým granátom do kalibru 150 mm. Rovnako všetky otvory nasávania a výfukov mali byť patrične dimenzované a opatrené tlakovými uzávermi.

Bolo doporučené umiestniť do jaskyne železobetónový skelet s výplňovým murivom, poprípade v jaskyni zostaviť objekt s dopredu pripravených prefabrikovaných panelov, ktorý by bol izolovaný proti krasovej vode.

Spoločné ubytovacie priestory boli z úsporných dôvodu navrhnuté iba pre 1/3 osádky. Pritom sa počítalo, že v úkryte bude pracovať približne 20 žien, pre ktoré bolo nutné navrhnúť oddelené hygienické zariadenia a spoločnú odpočinkovú miestnosť. Okrem odpočinkových miestností mal objekt obsahovať konferenčnú sálu pre cca 20 ľudí, sklad mapového materiálu o ploche 8 až 10 m², ošetrovňu, miestnosť pre veliteľa objektu, telefónnu a ďalekopisnú ústredňu, pisáreň, podaciu stanicu, strážnicu a WC. Je však zaujímavé, že v neskôr diskutovaných pripomienkach sa riešila hlavne presná poloha fajčiarne, ktorá bola v pôvodnom návrhu taktiež zmienená. Hoci ochrana pomocného personálu nemala byť riešená, v projekte bola pre túto obsluhu vyčlenená jedna miestnosť. Predpokladalo sa nepretržité obsadenie objektu maximálne po dobu 3 dni. FVZ bola navrhnutá do dvoch celkov, každá s polovičným výkonom a vybavená rádiometrami pre kontrolu zamorenia. Objekt mohol byť úplne izolovaný po dobu 36 hodín.

Hospodársky priestor by zahrňoval kuchyňu pre ohrev konzerv a príslušné skladisko pre 100 ľudí na 3 dni. Kotolňa bola plánovaná mimo chránený objekt. Sklad PHM mal vystačiť po dobu 7 dní. Objekt mal byť v mieri zásobovaný elektrickou energiou z vonkajšej siete. Bojovú prevádzku by v prípade potreby zaisťoval vodou chladený dieselagregát a núdzovo bolo počítané aj s elektrocentrálou umiestnenou mimo objekt. Zdroj vody predstavovala vlastná studňa s úpravňou vody v objekte. Existujúca okresná cesta vedúca k objektu nevyžadovala prílišné úpravy. Tie sa týkali iba príjazdových rámp.

Pripomienky boli prednesené na zasadanie užšej technickej rady u námestníka pre veci materiálne konanej dňa 30.10.1957. Okrem požiadaviek ma fajčiareň bolo požadované zvýšiť odolnosť proti chemickým a biologickým zbraniam. Proti návrhu, aby boli zvyšné priestory jaskyne využité ako sklad zdravotného materiálu, neboli pripomienky za predpokladu, že nezníži odolnosť akcie S-5. Prípadný sklad mal mať vlastný vstup.

Ďalej bol upravený časový plán, pričom stavba mala byť ukončená k 31.12.1960. Potom však bolo dopísané, že by úkryt mohol byť do konca roku 1960 vybudovaný iba provizórne a dokončený v polovici roku 1961.

Investičnú akciu S-5 schválil NGŠ k dňu 10.11.1957, ale dátum stavby sa značne oddialil. Pod dojmom zásahu sovietskych poradcov bol projekt akcie S-5 prepracovaný a jeho realizácia bola odsunutá na roky 1960-1962. V dokumentoch sa preto už objavuje jeho zväčšená kapacita na 200, resp. 280 osôb. Cena na výstavbu bola vtedy odhadnutá na 17 mil. Kčs. To malo predstavovať náklad 61.000 Kčs na jednu úkrytovú osobu alebo 385 Kčs na 1 m² priestoru. Celková plocha úkrytu by zaberala 2.270 m², z čoho 1.700 m² by tvoril úžitkový priestor. Potrebný príkon bol odhadnutý na 270 kW.

Aj keď sa ďalšie pátranie v archívnych prameňoch ukázalo ako negatívne, zdá sa, že vyššie uvedené stavebné úpravy začali pravdepodobne v roku 1961. Užívateľ nie je do dnes známy, ale mohlo by ísť o veliteľstvo frontu alebo okruhu.

Podľa niektorých informácií však mohlo ísť o záložné veliteľské stanovište 2. armádneho okruhu, od 1. septembra 1965 premeneného na Východný vojenský okruh. Dodajme, že samotný Východný vojenský okruh bol dislokovaný prevažne na území Slovenskej socialistickej republiky, mal vo svojej podriadenosti zhruba 15 % počtu pozemného vojska. Početne i strategicky významnejší bol Západný vojenský okruh dislokovaný prevažne na území Českej socialistickej republiky. Práve z neho by totiž bol v prípade potreby vytvorený takzvaný Československý front.

Úkryt zrejme slúžil až od roku 1967, kedy ho obsluhoval záložný vojenský útvar 9031. Otvorený názov útvaru bol z dôvodu utajenia pravej funkcie „Zdravotný sklad – pobočka 05″ Brno-Křtiny (VÚ 9031)“ a spadá do kategórie prísne tajnej – zvláštnej dôležitosti. I keď sa údajne v roku 1989 uvažovalo o jeho predanie pre potreby ÚV KSČ, v rukách armády ostal až do 31.12.2001. Iba sa od 1.4.1992 zmenil otvorený názov útvaru na „Tankový sklad – pobočka 05″ Brno-Křtiny“ a neskôr na „2. provozní stredisko – pobočka Brno-Křtiny “ Útvar bol zrušený k 1.12.2001

Zodolnené veliteľské stanovište

[Show slideshow]

Konštrukcia a odolnosť objektu

Objekt tvorí 200 metrov dlhá tehlová vstavba, obojstranne omietnutá vápenno-cementovou omietkou a na niekoľkých miestach spevnená na prestupoch železobetónom až jeden meter silným, ktorá je situovaná priamo v priestoroch bývalej továrne Dinar. Využitá je aj pôvodná podlaha bývalej továrne. Strop objektu je tvorený zo železobetónových PZ dosiek, steny objektu majú hrúbku 30 cm. Štíty vchodových častí sú tvorené železobetónovým monolitom a opatrené tlakovo plynotesnými dverami. Samostatnou kapitolou je potom hydroizolácia objektu, ktorá je tvorená voľným prehodením hydroizolačných fólií. Celková plocha úkrytu je 2 270 m², z toho je úžitková plocha 1 710 m².

Celý objekt mal byť podľa projektu odolný proti pozemnému výbuchu atómovej bomby strednej kalibru vo vzdialenosti 200 metrov od epicentra výbuchu, alebo proti priamemu zásahu trieštivo-trahavej leteckej bomby do hmotnosti 500 kg. Vchodové prepaženie objektu na tom bolo s odolnosťou horšie, napriek tomu malo vydržať zásah leteckou bombou s hmotnosťou 250 kg alebo 200 mm delostreleckým granátom. Odolnosť objektu bola zvýšená skalným masívom, ktorý dosahoval výšku 15 – 55 m. Konfigurácia terénu znemožňovala zásah strelou s plochou dráhou letu. Objekt bol navyše v dosahu protivzdušnej raketovej obrany Brna a tak bola hrozba priameho zásahu minimálna.

Výstavbu objektu ale sprevádzali priebežné zmeny projektu. Niekoľkokrát sa napríklad menili požiadavky na dispozície objektu, aj na maximálny počet osôb, od čoho sa ale odvíjajú ďalšie prvky ako je napríklad vzduchotechnika. Zatiaľ čo tak napríklad pôvodná kapacita bola plánovaná pre 150 osôb, po sérii zmien boli dispozície objektu upravené pre 250 osôb.

Areál a zabezpečenie

K objektu patril aj areál, v ktorom sa nachádzalo zázemie pre obsluhu bunkra, sklady a dielne. Z pôvodných 9 budov už dnes stoja ale len dve. Zvyšné budovy museli ustúpiť stavbe parkoviska.

[Show slideshow]

Zabezpečenie areálu malo 4 stupne. Prvým stupňom bol nepriehľadný plot z vlnitého plechu, druhý stupeň bol tvorený signálnou stenou, tretí stupeň tvorila infra bariéra a štvrtým stupňom boli vojaci vykonávajúci strážnu službu. Kruhovú obranu perimetra tvorili aj dve železobetónové pevnôstky a niekoľko zákopov. Na vybraných stanovištiach musela hliadka každé pol hodiny hlásiť priechod, k dispozícii bol aj telefón. Na ceste prechádzajúcej okolo areálu platil prísny zákaz zastavenia.

Služba v objekte

Hoci bol objekt dimenzovaný pre 250 ľudí, na výkon stálej služby tu stačilo 30 vojakov základnej služby a 14 – 17 vojakov z povolania. Zatiaľ čo vojaci z povolania mali prístup priamo do chráneného pracoviska a vykonávali jeho údržbu, vojaci základnej služby sa do podzemia nepozreli. Vykonávali iba stráž areálu a údržbu vonkajších zariadení. Jediný prípad, kedy sa vojak základnej služby mohol dostať do podzemia, bolo naštartovanie elektrocentrály, ktorá je však umiestnená mimo samotného chráneného objektu.

Prestavba a modernizácia

• V roku 1979 došlo v objekte k vybudovaniu telefonického spojenia ZAS, ktoré za pomoci šifrovacích strojov obstarávalo prenos utajovaných informácií,
• V roku 1980 došlo k inštalácii nových telefónnych rozvodov,
• V 80. rokoch bol objekt postupne vybavený osobnými počítačmi typu AT 286/386/486,
• V roku 1986 začalo čistenie podzemných priestorov od posledných pozostatkov nemeckej továrne. Vyvezených bolo cez 80 nákladných vozidiel sutiny. Rozšírený bol aj 4. vchod do objektu, aby ním mohol prejsť nákladný automobil, či autobus. Vyčistené priestory mali v prípade potreby poslúžiť ako detašované pracovisko brnenskej vojenskej nemocnice,
• V 90. rokoch bol objekt vybavený prvkami moderného zabezpečenia, vrátane požiarnych hlásičov,
• V roku 1992 boli inštalované chemické toalety,
• Rok 1995 bol v znamení kompletnej modernizácie rozvodov elektroinštalácie a silnoprúdových zariadení,
• Posledná prestavba mala objekt stretnúť v roku 1995, kedy sa počítalo s mohutným rozšírením bunkra až do zadných jaskynných priestorov a s celkovým zvýšením odolnosti. Od tohto zámeru ale Armáda Českej republiky (AČR) nakoniec upustila. AČR objekt nakoniec definitívne opúšťa a odtajňuje k 31. decembru 2001.

Dispozičné riešenie VS

Vstupujeme do sály, ktorá slúži ako čakáreň pre návštevníkov jaskyne. Odtiaľ vidíme železobetónové zaslepenie chodby. V stene sú zabudované dvoje tlakovo-plynotesné dvere. Menšie ŽDV-2 boli vstupom do sanačnej priepuste. Treba dodať, že prepusť, tu bola poňatá naozaj minimalisticky. Za hodinu by jej mohlo prejsť 5 % osadenstva objektu. Celá sanačná časť je od bunkra oddelená ďalšími tlakovými dverami a má aj vlastnú filtroventiláciu. Zrejme tomu tak bolo z dôvodu zraniteľnosti tejto časti, išlo totiž o najslabšiu časť bunkra. Väčšie TP dvere D-7,5 viedli ako mierový vchod mimo sanačnú časť.

Po prechode ďalšou dvojicou tlakovo-plynotesných dverí D-15 a sériou protiplynových dverí míňame toalety, ktoré boli rozdelené na pánske a dámske. Chemické WC sem boli inštalovan´é až po roku 1992. Predtým tu boli inštalované klasické suché toalety a likvidáciu exkrementov zaisťovala služba. Hneď za záchodmi začína ubytovacia časť, kde nájdeme celkom 120 postelí. Pre každých 12 ľudí tu bola jedna spoločná skrinka. Nechýbajú ani zásobníky pitnej vody, ktoré boli napúšťané v prípade vyhlásenia bojovej pohotovosti.

Opúšťame spálne a vchádzame do sály logistiky, aj tu sa predtým nachádzali postele, konkrétne tu bola spálňa pre dámske osadenstvo objektu. Ďalej pokračujeme okolo ošetrovne, kde by sa nám však dostalo iba základné ošetrenie, nasledujú spojárske dielne, prípravovňa stravy a jedáleň. Strava tu bola uskladnená v konzervách, neskôr ich nahradil balíček BDP, teda „Bojová dávka potravín“. Zásoby boli plánované na 7 – 14 dní a boli obmieňané každé dva roky. Nasleduje pracovisko veliteľa objektu. Prepážku, ktorá pracoviská veliteľa objektu oddeľovala od chodby, už tu dnes ale nie je možné vidieť. Veliteľ objektu bol mimochodom jediným pracovníkom, ktorý mal vlastnú posteľ.

Srdcom celého objektu sú aj dnes veliteľské sály a pracovné boxy, každá odbornosť armády tu mala jeden pracovný box. Celkom tu boxov napočítame dvanásť.

Na konci chodby sa za mrežami nachádza pracovisko šifrantov. K dispozícii tu boli štyri druhy spojení. Telefónne, ďalekopisné, telegrafické a špeciálne utajené spojenie, zvané ZAS. V ďalšej chodbe potom v dvoch miestnostiach nájdeme výstupy diaľkových káblov, telefónnu ústredňu a stanovište operátorov ďalekopisov.

Len niekoľko metrov od pracoviska spojárov môžeme nájsť strojovňu vzduchotechniky. Vybavená bola dvojicou typových staníc FVZ-1000a, teda umožňovala regeneráciu vydýchaného vzduchu, preto sú tu tiež uskladnené tlakové fľaše, ktoré by boli naplnené kyslíkom. Zásoby tlakových fliaš umožňovali objekt plne izolovať na 36 h. Vzduchotechnika toho vedela ale oveľa viac. Kolónu tvorili jemné, hrubé aj kolektívne filtre. Objekt by tak fungoval aj za nukleárnej, biologickej, chemickej vojny. Vzduchotechnika mala ešte jednu podstatnú funkciu. Vďaka nej mohol byť v celom objekte udržovaný mierny pretlak. To by zabránilo akémukoľvek prieniku škodlivých látok do objektu.

Naproti strojovni vzduchotechniky sa nachádzajú tri sály bojového velenia, z ktorých dve boli prepojené. V sálach nechýbajú klasické drevené planžety na zavesenie máp, na ktoré by bola nanášaná aktuálna situácia. Neskôr boli tiež nainštalované osobné počítače typu AT 286/386/486.

Sme takmer na konci objektu, ešte než ho ale opustíme, môžeme odbočiť do prachovej komory. Nájdeme tu atypické kapacitné tlakové uzávery, hrubé, ale aj jemné filtre. Zaslepenie tunela je aj tu tvorené železobetónovou stenou, nechýbajú tlakovo-plynotesné dvere D-15.

[Show slideshow]

1 2 ►

Energetické zázemie

Energetické zázemie objektu sa nachádzalo mimo objektu v takzvanej „nečistej časti“. Aj v súčasnosti tu nájdeme dva plne funkčné diesel agregáty Škoda s výkonom 80 a 40 kW. Výfukové potrubie je napojené na pôvodný komín nemeckej továrne. Zásoby nafty by vystačili na tri dni prevádzky.

Súčasný stav objektu

Ešte predtým, než armáda objekt v roku 2001 opustila, objavilo sa hneď niekoľko nápadov na jeho ďalšie využitie. Uvažovalo sa napríklad o tom, že by mohol slúžiť pre potreby krízového riadenia. Ponúknutý bol aj Mendelovej poľnohospodárskej a lesníckej univerzite, ktorá vlastní pozemky v okolí objektu. Nakoniec ale objekt S-5 získal šancu ako nielen prežiť, ale aj ako zmysluplne poslúžiť. Koncom roku 2006 ho AČR odovzdala Ministerstvu životného prostredia, konkrétne podriadenej zložke – Správa jaskýň Českej republiky. A práve Správa jaskýň ČR, jaskyňu Výpustek aj s jej bývalým vojenským zariadením, prevádzkuje ako verejnosti sprístupnenú jaskyňu.
GPS súradnice: 49.2913414N, 16.7238189E

[Show slideshow]

1 2 ... 4 ►

___________________________

Použité zdroje:

• Text a foto prevzaté z portálu fortifikace.cz so súhlasom administrátora.(Autor: Patrik Jambor)
• Putování po československém opevnění 1935 – 1989, Martin Dubánek – Mladá fronta, 2010
• Fortifikace.net