ŠTOB / úkryty CO – ChZJD, Bratislava (SVK)

1 Chemické závody Juraja Dimitrova

Niekdajšie Chemické závody Juraja Dimitrova, dnes Istrochem (hovorovo Dimitrovka alebo Dynamitka; názvy a právne formy pozri nižšie) je chemický podnik v Bratislave v mestskej časti Nové Mesto. Do roku 2005 to bol samostatný podnik, od roku 2006 je to súčasť spoločnosti Duslo, a.s.

Podnik mal historicky tieto názvy a právne formy:

  • 1873: jedna z tovární medzinárodného podniku Alfred Nobel & Co. so sídlom v Hamburgu (v roku 1876 premenovaného na Dynamit-Aktiengesellschaft, vormals Alfred Nobel & Co., skratka DAG)
  • 1880: jedna z tovární podniku Aktiengesellschaft Dynamit Nobel in Wien
  • 1918-1945: Účastinná spoločnosť Dynamit Nobel v Bratislave; z toho v r. 1939 – 1945 súčasť nemeckého koncernu I.G. Farben
  • 1946-1951: Chemické závody Dynamit Nobel, národný podnik
  • 1951-1958: Závod Juraja Dimitrova, národný podnik, Bratislava
  • 1958-1989: Chemické závody Juraja Dimitrova, národný podnik (v Bratislave) , skratka ChZJD
  • 1989-1990: Slovchémia, š.p. CHEMICKÉ ZÁVODY JURAJA DIMITROVA, koncernový podnik, skratka ChZJD
  • 1990-1991: Chemické závody Juraja Dimitrova, štátny podnik , skratka ChZJD
  • 1991-1995: ISTROCHEM, štátny podnik
  • 1995-2005: Istrochem, a.s.
  • 2006-2013: Duslo, a.s. odštepný závod ISTROCHEM

Ľudový názov bol od roku 1873 Dynamitka a od roku 1951 Dimitrovka. Názov Dimitrovka sa používa dodnes a v historických a architektonických kontextoch aj názov Dynamitka. [Zdroj: Wiki].

2 Protivzdušná obrana závodu

Súbežne s výstavbou riadiacich štruktúr PLOSÚ od roku 1950 a zaujímania novej zostavy bol kladený dôraz na zabezpečenie protileteckej obrany veľkých administratívnych centier a priemyselných centier (hlavne podnikov ťažkého strojárenstva, zbrojoviek, výroby PHM) a tiež dôležitých energetických a dopravných uzlov. 

Na základe dôležitosti pre obranu štátu bolo v Československu vybraných 12 bránených miest. Na území Slovenska to bola do roku 1953 Dubnica nad Váhom (Závody K.J. Vorošilova, n.p. – severné a južné) a Martin (Závody J. V. Stalina, n.p.). V roku 1953 došlo k zmene v zostave bránených miest. Bolo zrušené bránené mesto Olomouc a miesto neho bola zaradená Bratislava. 

Tzv. chránené mesto Bratislava zabezpečoval 192. protilietadlový oddiel zo sídlom v Bratislave s primárnym tzv. obranným obvodom CHZJD n.p. v období od 1.11.1954 do 30.10.1955. Oddiel mal vo svojej výzbroji 1x 88mm, 2x 85 mm PLK.    

3 Civilná obrana

Úsek ukrytia 

K masívnej výstavbe úkrytov CO pre CHZJD nedošlo, nakoľko civilná obrana prevzala štyri staré LS-Hochbunkre a prerobila ich podľa svojich potrieb. Okrem dvoch veliteľských stanovíšť bolo vybudovaných 9 v podstate malokapacitných úkrytov. 

Celkovo pre závod CHZJD  slúžilo 15 úkrytov s celkovou kapacitou 2200 ukrývaných, teda zabezpečujúcich ukrytie pre najpočetnejšiu zmenu zamestnancov a pre osoby prevzaté do starostlivosti. Táto kapacita nezahrňuje staré ani nové VS a taktiež ani úkryty 16,17,18, ktoré neboli využité pre CO. Úkryty boli rozmiestnené tak, aby bola zabezpečená požiadavka dobehovej vzdialenosti čítajúcej 300 m do najbližšieho úkrytu, z akejkoľvek časti závodu.    

  • Úkryt č.1 (Pri hlavnej bráne) [25] – HOCH 
  • Úkryt č.2 (Pod NAB) [300]°
  • Úkryt č.3 (Rušňové depo) [180] – HOCH
  • Úkryt č.4 (POP II – dolná časť) [150]°
  • Úkryt č.5 (Nová ochrana rastlín) [300] – HOCH
  • Úkryt č.6 (Učňovské dielne – Vistra) [300] – HOCH
  • Úkryt č.7 (POP II – horná časť)  [150]°
  • Úkryt č.8 (Z1 – pri komíne) [50]°
  • Úkryt č.9 (Amonitová brána) [100]°
  • Úkryt č.10 (Vajnorská – dopravná brána) [150]°
  • Úkryt č.11 (Vajnorská – šrotovisko) [150]°
  • Úkryt č.12 (VÚCHT – suterén) VS [100]°
  • Úkryt č.13 (POP III) [150]°
  • Úkryt č.14 (POP IV) [150]°
  • Úkryt č.15 (Sklad CO) [100]°

__________________________________________

  • Úkryt č.16 (Nobelová štvrť) [100] – HOCH
  • Úkryt č.17 (Elektráreň) [450] – HOCH
  • Úkryt č.18 (Víla – Jurajov Dvor) [100] – HOCH

Úsek prieskumu

Pozorovacia skupina mala k dispozíci jednu terénnu pozorovateľňu. Ide o túto POZ, ktorá sa nachádza nad mestskou časťou Rača. 

3 Ochranné stavby

3.1 LS-Splitterschutzzelle

V areáli CHZJD sa v minulosti nachádzalo niekoľko tzv. einmannbunkrov. Ich počet nie je známy, ale vzhľadom na charakter výroby sa predpokladá, že ich bolo niekoľko desiatok. 

Dodnes sa zachoval pravdepodobne len tento jediný. 

3.2  Luftschutzraum

Protileteckých úkrytov bolo v období 1939-45 v areáli chemičky a v blízkosti nej vybudovaných pravdepodobne niekoľko, no do dnešných dní sa ich už mnoho nedochovalo.  

Jeden zachovalý LSR sa nachádza pod vílou v Jurajovom dvore. Majer Jurajov dvor vznikol začiatkom 19. storočia a patril k najväčším hospodárskym usadlostiam na území Bratislavy. Po roku 1873 získal majer do vlastníctva závod Dynamit-Nobel, ktorý ho až do päťdesiatych rokov využíval ako zásobáreň pre svoju závodnú kuchyňu. Vila bola  postavená v roku 1942. Podľa dostupných informácií počas slovenského štátu vo vile pravdepodobne býval riaditeľ Dynamitky s rodinou.

Druhý LSR sa nachádzal pod západnou vodárenskou vežou. Veža však prešla rekonštrukciou a LSR pravdepodobne zanikol.  

3.3 Luftschutz – Hoch bunkre

Celkovo 7 nadzemných železobetónových protileteckých úkrytov bolo vybudovaných pre CHZJD. Z toho 2 objekty sú jednopodlažné, 3 objekty dvojpodlažné a 2 objekty trojpodlažné. Boli dobudované v r. 1945. Tieto úkryty majú hrúbku obvodových múrov 2,5 m a strop hrubý 3,5 m. Po roku 1950 bolo niekoľko týchto objektov upravených pre potreby CO. Dostali odolnejšie dvere a výkonnejšiu FVZ. 

Úkryt č. 1 – Pri hlavnej bráne

Ide o jednopodlažný nadzemný ŽB monolit s kapacitou 25 ukrývaných. Vstup do úkrytu nie je možný. Neskôr bol použitý aj pre potreby CO. 

Úkryt č. 3 – Rušňové depo

Ide o dvojpodlažný nadzemný ŽB monolit s kapacitou 180 ukrývaných. Vstup do úkrytu nie je možný. Úkryt prešiel v 50. rokoch dodatočným zodolnením pre potreby CO. Boli na ňom osadené TP dvere D-7,5 a pravdepodobne aj nová FVZ.

Úkryt č. 16 – Nobelová štvrť (Sfinga)

Ide o trojpodlažný nadzemný ŽB monolit s kapacitou 450 ukrývaných. Úkryt dnes slúži ako zázemie pre reštauráciu Sfinga. Pravdepodobne neprešiel konverziou na CO.

Úkryt č. 18 – Víla Jurajov dvor

Ide o jednopodlažný nadzemný ŽB monolit s kapacitou 100 ukrývaných. Úkryt neprešiel konverziou na CO. Úkryt má 2 vchody chránené mohutnou ochrannou stenou. Vo vnútri sa nachádza miestnosť s WC, miestnosť filtroventilácie a dve miestnosti pre ukrývaných. V čase návštevy neprístupný. 

Úkryt č. 5 – Nová ochrana rastlín

Ide o dvojpodlažný nadzemný ŽB monolit s kapacitou 300 ukrývaných. Úkryt má 2 vstupy, chránené mohutnou ochrannou stenou. Úkryt prešiel v 50. rokoch dodatočným zodolnením pre potreby CO. Boli na ňom osadené TP dvere D-7,5 na každom zo vstupov a dvojicou FVZ-300c. Za novými dverami D-7,5 sa ešte nachádzajú pôvodné plynotesné dvere Chema. Každé podlažie disponuje štyrmi miestnosťami a to dvoma úkrytovými miestnosťami, 1x WC (2 toalety a jedno umývadlo) a 1x FVK. Dochovali sa tu 3 pôvodné nádrže na vodu, každá s objemom 400 litrov. Spojenie medzi oboma podlažiami je zabezpečené jednoramenným schodiskom z úkrytovej miestnosti. 

Dnes v tomto úkryte funguje známa skúšobňa Bunker Music House

Viac fotiek a informácii o skúšobni nájdete na týchto odkazoch:  

Úkryt č. 6 – Učňovské dielne (Vistra)

Ide o dvojpodlažný nadzemný ŽB monolit s kapacitou 300 ukrývaných. Úkryt má 2 vstupy, chránené mohutnou ochrannou stenou. Úkryt prešiel v 50. rokoch dodatočným zodolnením pre potreby CO. Boli na ňom osadené TP dvere D-7,5 na každom zo vstupov a dvojicou FVZ-300c. Za novými dverami D-7,5 sa ešte nachádzajú pôvodné plynotesné dvere Chema. Každé podlažie disponuje troma miestnosťami a to úkrytovou miestnosťou, WC (2 toalety a jedno umývadlo) a FVK. Dochovali sa tu 2 pôvodné nádrže na vodu, každá s objemom 400 litrov. Spojenie medzi oboma podlažiami je zabezpečené jednoramenným schodiskom z úkrytovej miestnosti. 

3.3 Úkryty CO – VS CO OBT

Úkryt č. 8 – Z1 (Staré VS)

Ide o pôvodné VS štábu CO objektu, vybudované začiatkom 50 rokov. Je to nadzemný železobetónový monolit typu „JVB“ s kapacitou 50 riadiacich pracovníkov štábu CO OBT a najvyššou teda 2. triedou odolnosti. Obvodové steny objektu majú 280 cm, strop je hrubý 220 cm.

Úkryt mal jeden bojový vstup, na ktorom boli osadené dvere D-15 s odmorovacou miestnosťou, ktorá sa dala v mierovom stave obísť  a jeden núdzový výlez s vonkajším a vnútorným poklopom P-2.

Srdcom úkrytu bola operačná sála, kde sa nachádzali stoly pre veliacich dôstojníkov jednotlivých skupín CO jednotlivých, pričom každý mal k dispozícii telefón, mapu areálu tabuľami s plánom objektu, poveternostnou situáciou a prehľadom o nasadení síl a prostriedkov CO objektu. Priame spojenie bolo do roku 1960 tiež na ŠTOK.

Pôdorys úkrytu (Zdroj obrázka: kafelanka.cz)

FVZ: Úkryt je vybavený jednou typovou stanicou FVZ 300a – typ 55, teda s  oddelenou prachovou komoru a umožňuje regeneráciu vzduchu dvoma regeneračnými vežami. Kyslikáreň je hneď vedľa strojovni FVZ, šestica kyslíkových fliaš by pri obsadení úkrytu 35 osobami dokázala dodávať kyslík približne 40 hodín. 

Vodné hospodárstvo: Zásobovanie vodou je riešené z verejného rozvodu. Pre núdzovú zásobu vody mal úkryt  vlastnú studňu s tlakovým čerpadlom Darling. Ohrev vody zabezpečoval bojler umiestnený v kyslikárni.

El. energia: Objekt je zásobovaný el. energiou podľa samostatného projektu káblových rozvodov. Pre rozvod el. energie je v objekte vlastný rozvádzač umiestnený v riadiacej miestnosti DA. Slúži pre svetelnú a motorickú inštaláciu a núdzový rozvod ss prúdu. Ako záložný zdroj bol k dispozícii 3V dieselagregát Škoda. 

Kanalizácia: Je zvedená do zbernej šachty umiestnenej pod krytom. Splašky sú následne odvádzané kalovým čerpadlom do verejnej kanalizačnej siete. Sociálne zariadenie tvorilo jedno WC s umyvárkou. 

Úkryt bol v čase návštevy značne zdevastovaný. Je očividne, že bol istý čas využívaný ako skúšobňa alebo nahrávacie štúdio pre kapely. 

Úkryt č. 12 – VÚCHT-CHP (Nové VS)

V roku 1976 bol zriadený Výskumný ústav organickej technológie CHZJD, n.p. v areáli CHZJD. S výstavbou ich administratívnej budovy sa jej suterénnych priestoroch zriadilo nove veliteľské stanovište , keďže pôvodné VS už z nejakého účelu prestalo slúžiť svojmu účelu. V roku 1992 sa premenoval na  VUCHT a.s. (Výskumný ústav chemicko technologický) a nadviazal na tradíciu výskumu a vývoja vyššie uvedeného Výskumného ústavu chemickej technológie a Výskumného ústavu agrochemickej technológie.  

Ide o zapustený STOÚ 4. triedy odolnosti s kapacitou 100 riadiacich pracovníkov štábu CO objektu. Úkryt ma jeden (bojový) vchod s osadenými TP dverami D-7,5 a jedným núdzovým výlezom, s osadenými TP poklopmi P-7,5 (vonkajší) a P-1,5 (vnútorný). 

Prieskumná jednotka, spojovacia jednotka, MŠO, zdravotnícka jednotka, krytové družstvo, vyhodnocovacia jednotka, poriadkové družstvo, požiarna jednotka 

FVZ: Úkryt je vybavený jednou typovou stanicou FVZ 300a – typ 55, teda s  oddelenou prachovou komoru a umožňuje regeneráciu vzduchu dvoma regeneračnými vežami. Kyslíkáreň je oddelená a nachádza sa hneď vedľa strojovni FVZ so šesticou kyslíkových fliaš. 

Vodné hospodárstvo: Zásobovanie vodou je riešené z verejného rozvodu. Pre núdzovú zásobu vody mal úkryt  vlastnú studňu s tlakovým čerpadlom Darling. Ohrev vody zabezpečoval bojler umiestnený v kyslikárni.

El. energia: Objekt je zásobovaný el. energiou podľa samostatného projektu káblových rozvodov. Pre rozvod el. energie je v objekte vlastný rozvádzač umiestnený v riadiacej miestnosti DA. Slúži pre svetelnú a motorickú inštaláciu a núdzový rozvod ss prúdu. Ako záložný zdroj bol k dispozícii 3V dieselagregát Škoda. Pohonné hmoty k DA sú dodávané z prevádzkovej nádrže s objemom 75 litrov, umiestnenej taktiež v strojovni DA a spojené s ním medeným potrubím s priemerom 10 mm. Doplňovanie prevádzkovej nádrže je pomocou ručného krídlového čerpadla, ktoré nasáva pohonné hmoty z rezervnej nádrže s obsahom 2000 litrov a dopravuje palivo do prevádzkovej nádrže. Rezervná nádrž je umiestnená v riadiacej miestnosti DA. Druhým záložným zdrojom boli akumulátory, ktoré slúžili na napájanie spojovacej techniky a svetelnú inštaláciu.  Akumulátorovňa má vlastné odvetrávanie pre prípad požiaru alebo úniku jedovatých výparov z batérií. 

Kanalizácia: Je zvedená do zbernej šachty umiestnenej pod krytom. Splašky sú následne odvádzané kalovým čerpadlom do verejnej kanalizačnej siete. Sociálne zariadenie tvorilo jedno WC s umyvárkou. Úkryt taktiež disponuje kuchynkou. 

 3.4 Úkryty CO – ostatné

Úkryt č. 2 – pod NAB

Starú administratívnu budovu, postavenú v roku 1948 uvoľnilo riaditeľstvo CHZJD pre chemickú školu.  Jej vznik si vyžiadala zvýšená potreba odborníkov stredného stupňa pre rozvíjajúci sa chemický priemysel Slovenska. Prvého septembra 1951 začínala s dvoma triedami prvého ročníka ako podniková škola pri Závode Juraja Dimitrova v Bratislave.

S výstavbou novej AB sa v jej suteréne naprojektoval STOÚ s kapacitou 300 ukrývaných a s triedou odolnosti 4. Ide o zapustený úkryt s dvoma vchodmi prístupnými zvnútra budovy s osadenými dverami D-7,5 a dvoma núdzovými výlezmi s poklopmi P-1,5 (vonkajší) a P-0 (vnútorný). Zaujímavosťou je, že jeden vchod do NV sa nenachádza vo vnútri úkrytu, ale v ochrannom priestore pred vstupnými dverami pod schodiskom.  

FVZ: Úkryt je vybavený dvoma typovými stanicami FVZ 300c, teda bez prachovej komory. Prachový filter je umiestnený vo FVK. 

Vodné hospodárstvo: Zásobovanie vodou je riešené z verejného rozvodu. Pre núdzovú zásobu vody mal úkryt k dispozícii 2 tlakové nádrže  Ohrev vody zabezpečoval bojler umiestnený v sociálnych priestoroch.

El. energia: Objekt je zásobovaný el. energiou podľa samostatného projektu káblových rozvodov z verejnej siete. Núdzový zdroj el. energie nebol k dispozícii. 

Kanalizácia: Je zvedená do zbernej šachty umiestnenej pod krytom. Splašky sú následne odvádzané kalovým čerpadlom do verejnej kanalizačnej siete. Sociálne zariadenie jedno spoločné WC (4 toalety) s umyvárkou. 

 Úkryt slúžil v mierovej dobe  ako slad CO a sklad rôznej dokumentácie. 

Úkryt č. 10 a 11 – Vajnorská

Ide o 2 identické, samostatne stojace STOÚ, každý s kapacitou 150 ukrývaných a triedou odolnosti 5. 

Celková rozloha úkrytu je 187,4 m²  (12,75 x 14,70 m). Svetlá výška úkrytu je 290 cm. Hrúbka obvodových stien je 60 cm, stropnice 70 cm. Nad stropom sa nachádza ešte zemný násyp s hrúbkou 100 cm.  Obvodové steny, strop a podlaha sú železobetónové, vnútorné priečky sú z tehlového muriva. Úkryty sú z polovice zapustené pod terén. 

Pôdorys úkrytu

Obe úkryty mali jeden vchod s osadenými dverami D-7,5 a jeden núdzový výlez s vnútorným poklopom P-1,5. Dĺžka chodby NV je 3 metre.

Úkryty disponoval týmito miestnosťami: PTP, PPP, OM, PK, FVK, vodárňou, ošetrovňou, dvoma miestnosťami WC s umyvárkou a troma predelenými miestnosťami pre ukrývaných. 

Každý úkryt disponoval jednou typovou stanicou FVZ-300b – teda s oddelenou prachovou komorou. 

Objekty boli zásobované el. energiou podľa samostatného projektu káblových rozvodov z verejnej siete. Pre rozvod el. energie je v každom objekte vlastný rozvádzač. Núdzový zdroj nebol k dispozícii. 

Zásobovanie vodou je riešené z verejného rozvodu. Pre núdzovú zásobu vody mal každý úkryt  vlastnú studňu s tlakovým čerpadlom Darling. Ohrev vody zabezpečoval bojler. 

Splašky sú následne odvádzané kalovým čerpadlom do verejnej kanalizačnej siete. 

Úkryt č.10:

 

Úkryt č.11:

Úkryt č. 9 – Amonitová brána

Ide o samostatne stojace STOÚ pre 100 ukrývaných, s triedou odolnosti 4. Úkryt má jeden vchod a jeden núdzový výlez. Vstup do úkrytu v čase návštevy nebol možný. Ide pravdepodobne o rovnaké prevedenie ako v prípade úkrytov č. 10 a 11. 

 4 História závodu

Továreň založil v roku 1873 Alfred Nobel ako jednu zo svojich tovární na výrobu dynamitu a iných chemikálií. Až do začiatku druhej svetovej vojny bola súčasťou rôznych podnikov v rámci skupiny podnikov Alfreda Nobela (názvy pozri vyššie). Išlo o najvýznamnejšiu chemickú továreň v Uhorsku. Spočiatku továreň vyrábala výbušniny (muníciu) a rôzne chemikálie, v roku 1923 jej bola odňatá licencia na výrobu výbušnín (tá bola presunutá do Semtínu v Česku), v roku 1925 začala s výrobou hnojív a naďalej vyrábala rôzne chemikálie. Počas druhej svetovej vojny, presnejšie v rokoch 1939 – 1945, bola začlenená do koncernu I.G. Farben, znovu vyrábala aj priemyselné trhaviny a zaviedla sa výroba viskózových vlákien.

V roku 1946 bola znárodnená a bolo k nej pričlenených viacero menších chemických podnikov na Slovensku, napr. Agfa-foto a (do roku 1967) Slovenský hodváb v Senici. Výrobný program bol rozšírený o výrobky na ochranu rastlín (agrochemikálie) a z trhavín sa vyrábali už len bansko-bezpečné trhaviny. V roku 1947 bol založený vlastný výskumný ústav. V roku 1951 bola továreň premenovaná na počesť bulharského komunistického politika Georgia Dimitrova. V roku 1958 bol k nej pričlenený veľký susedný závod na výrobu viskózového hodvábu (dovtedy nazývaný Závod mieru, otvorený v roku 1951). V tom istom roku továreň založila nový závod na výrobu hnojív (dnešné Duslo), ktorý sa neskôr v roku 1966 stal samostatným podnikom (a od roku 2006 je naopak vlastníkom svojho pôvodne materského podniku – pozri nižšie). ChZJD boli od roku 1965(?) súčasťou trustu Slovchémia (resp. už právnych predchodov Slovchémie), ktorý zanikol v roku 1990. V polovici 70. rokov ChZJD vyrábali chemické vlákna (33 % celkovej výroby), organickú chémiu (25 %), čiže agrochemikálie a gumárenské chemikálie a prípravky do plastických hmôt, a zvyšok tvorili výrobky základnej anorganickej výroby (kyselina sírová, sírouhlík, priemyselné hnojivá, priemyselné trhaviny). Okrem toho mal podnik veľké vlastné učilište, byty a slobodárne pre pracovníkov, rekreačné zariadenia (napr. v Harmónii) a telovýchovnú jednotu (TJ Slovan ChZJD). V 80. rokoch podnik zamestnával okolo 7000 ľudí.

V roku 1989 bol podnik transformovaný z národného podniku na štátny podnik, v roku 1991 premenovaný na Istrochem a v roku 1995 bol transformovaný na akciovú spoločnosť (zatiaľ vlastnenú štátom, teda Fondom národného majetku). V roku 1997 bol Istrochem sprivatizovaný – získala ho novozaložená manažérska spoločnosť Chemické závody Bratislava, a.s. (CHZB), členmi predstavenstva ktorej boli manažéri Istrochemu. V roku 1999, t. j. po nástupe Dzurindovej vlády, sa štát (Fond národného majetku) po dohode s CHZB znova stal vlastníkom Istrochemu (oficiálnym dôvodom bola skutočnosť, že podnik nedal žiadosť o koncentráciu na Protimonopolný úrad). Neskôr v tom istom roku bol na Istrochem vyhlásený konkurz, ktorý ale o rok neskôr Najvyšší súd zrušil pre nedostatočné dôvody na začatie konkurzu. V roku 2002 štát (Fond národného majetku) Istrochem predal skupine Agrofert (Agrofert Holding, a.s.) Andreja Babiša. V roku 2006 Istrochem prestal existovať ako samostatný podnik, lebo bol začlenený do podniku Duslo, a.s. (ktorý bol od roku 2005 súčasťou Agrofertu), kde bol do roku 2013 formálne vedený už len ako „odštepný závod ISTROCHEM“. V obrovskom areáli majú hodnotu najmä pozemky – ide o 150 hektárov ucelenej plochy. Nehnuteľnosti areálu Istrochem vlastní a spravuje ďalšia Babišova firma – Istrochem Reality, a.s., ktorá tieto nehnuteľnosti prenajíma sesterskému Duslu. Útlm výroby Istrochemu po roku 2002 pokračoval. Napríklad výroba výbušnín bola odčlenená do samostatného podniku, ktorý potom A. Babiš predal spoločnosti Explosia Semtín, ktorá v roku 2009 výrobu priemyselných trhavín v Bratislave úplne zrušila. Poslednou väčšou chemickou výrobou, ktorá zostala zachovaná v areáli Istrochem je produkcia gumárenských chemikálií sulfenaxov (stav v roku 2016). Viaceré objekty v areáli v súčasnosti chátrajú.[Zdroj: Wiki].

Ďalšie články o histórii chemičky:

Bratislavská Dynamitka v agónii – čo z toho plynie pre pamiatkárov?

2 Komentáre

  1. Durothedark

    Skvele spracovane a komplexne informacie. Klobuk dolu a podakovanie zaroven!

    1. ochranne-stavby (Autor článku)

      Ďakujeme

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *