Bunker Falkenhagen je podzemný vojenský objekt severne od mesta Falkenhagen v okrese Märkisch-Oderland v nemeckom Brandenbursku. Bol vybudovaný v rokoch 1939 až 1943 Whermachtom na výrobu chlórtrifluoridu a sarínu, no jeho potenciál nebol nikdy využitý nakoľko bol v roku 1945 obsadený sovietskou armádou. Objekt pozostával z centralného železničného tunela a podzemných priestorov pre produkciu chlórtrifluoridu.
Pod kódovým názvom „N-stoff“ bol chlórtrifluorid skúmaný pre vojenské využitie inštitútom Kaiser Wilhem tesne pred začiatkom Druhej svetovej vojny. Vykonávali sa tiež testy na maketách opevnení z Maginotovej línie a zistilo sa, že je to efektívna kombinácia zápalnej látky a jedovatého plynu.
Výstavba sa začala v roku 1938 v čiastočne podzemnej muničnej továrni s rozlohou 14 000 m² vo Falkenhágene, ktorá mala vyrábať 50 ton chlórtrifluoridu mesačne plus sarín, avšak v čase keď ho obsadila Sovietska armáda v roku 1945, továreň vyrobila len asi 30 až 50 ton za cenu 100 ríšskych mariek na 1 kilogram. Chlórtrifluorid nebol počas vojny nikdy použitý.
Po skončení druhej svetovej vojny bol komplex Falkenhagen vedený ako výskumné zariadenie. Nie je známe , aký výskum tu prebiehal, ale komplex bol v prevádzke ako výskumné zariadenie Sovietskej armády v 50. rokoch. Objekt bol v rokoch 1958 až 1964 zrekonštruovaný a stal sa hlavným veliteľským stanovištom Varšavskej zmluvy, mimo Sovietskeho zväzu. Bunker bol rozšírený a prerobený a bola tu nainštalovaná komplexná komunikačná technológia. V priebehu rokov nadobudol objekt sovietske vojenské mestečko, obsahujúce divadlo, obchody, školu, bytovky a zdravotnícke stredisko.
Štvrté podlažie malo niekoľko sekcií oddelených tlakovými dverami. V strede sú dve priestranné centrálne chodby, z ktorých každá ma približne 20 miestnosti s rozlohou 15 m².
Bunker Falkenhagen je 4 podlažný objekt a má rozlohu 14 000 m² so zemným nakrytím od 10 do 15 metrov. Hlavný vchod bol vytvorený premenou bývalého železničného tunela do závodu. Núdzový východ je súčasťou bývalej núdzovej filtroventilačnej šachty. Bunker ma niekoľko nadzemných časti. Okrem nasávacej veže sú tu ešte dve veže s obrovskými potrubiami. Ich funkcie sú následovné:
- Veža Západ – núdzový východ a výfuk filtroventilácie z tretieho podlažia a zároveň používaná ako káblový zvod.
- Centrálna veža – nasávacia veža pre systémy núdzového napájania a výfukové potrubie od generátorov.
- Veža východ – nasávacia filtroventilačná veža pre celý komplex.
- Núdzová výfuková veža
Objekt mal aj iné budovy, ktoré nemali žiadne konštrukčné spojenie s bunkrom po prestavbe. Predtým bola budova s generátorom a pôvodný núdzový východ spojené s bunkrom, avšak tieto bili uzavreté, aby celá konštrukcia bola hermetický uzavretá.
Po zjednotení Východného a Západného Nemecka v rokoch 1989 – 1990, Sovieti súhlasili s odovzdaním ich základne späť do nemeckých rúk v roku 1994. Potom strávili ďalšie tri roky zbavovaním sa všetkých znakov vojenskej okupácie, zanechajúc po sebe len podzemnú železobetónovú konštrukciu. V roku 1993 sovietske demolačné čaty odovzdali objekt vtedajšiemu Spolkovému úradu nehnuteľností vo Frankfurte. Spolková správa nehnuteľností spravovala tento majetok až do roku 2003, kedy bola predaná investorovi v Berlíne.