1. Prečo Splitterschutzzellen a Brandwachenstände ?
Splitterschutzzellen (SSZ) [ochranné úkryty] a Brandwachenstände (BWS) [požiarné ochranné stanovištia] mali chrániť mestá, podniky a vojenské zariadenia pred dopadom bômb a obzvlášť pred výbuchom resp. treskom a črepinami z týchto prostriedkov.
V nariadeniach pre výstavbu týchto malo ochranných stavieb (stavebných objektov) protivzdušnej obrany, ktoré podliehali rozmanitými variantmi, sa bral pri výstavbe ohľad celkovo na nasledovné body:
- Najlepší možný výhľad/prehľad o pozorovaných objektoch o.i. cez určené pozorovacie priezory ,ktoré umožňovali pozorovateľom 360° rozhľad,
- Najmenšie možné vzdialenosti od pozorovaných objektov,
- Garantovanie ochrany proti troskám a črepinám / úlomkom po výbuchu,
- Pohodlné prístupy resp. vchody a isté únikové cesty resp. východy,
- Pevné ukotvenie na nosné konštrukcie budov,
- Architektonická stránka pri výstavbách týchto úkrytov do okolitých / blízkych zástavieb.
Tieto úkryty v areáloch podnikov boli vybavené tel. spojením, el. osvetlením a poskytovali miesto min. pre 2 osoby.
Pre určitý stupeň ochrany museli byť splnené určité stavebné podmienky:
- Pri murovaných úkrytoch hrúbka steny od 51 cm,
- Pri betónovej konštrukcii 40 cm,
- Pri železobetónovej konštrukcii 25 cm.
Rozširovanie a budovanie SSZ a BWS bolo vo veľkej miere koncentrované v priemyselných podnikoch, železniciach alebo pri vojenských zariadeniach. Celkový počet postavených SSZ a BWS nie je presne známy, no predpokladá sa, že je ich viac než 10 tisíc.
V prevažnej väčšine boli SSZ a BWS vytvorené resp. zriadené na nasledujúcich oblastiach:
Národná železnica:
- Stráženie priecestí,
- Stavadla,
- Depá,
- Hlavné železničné koridory,
- Výhybky a zriaďovacie stanice,
- Na staniciach všeobecne.
Obrana štátu:
- Kasárne,
- Letiskové plochy,
- Muničné sklady,
- Sklady palív,
- Lodenice pre námorné vojsko,
- Hlavné vojenské veliteľské stanovištia,
- Skúšobné plochy.
Priemysel:
- Zbrojárske závody (úkryty pre stroje a ľudí),
- Sklady materiálov,
- Elektrárne,
- Bane a lomy,
- Lodenice,
- Rafinérie a hydrocentrály,
- Prístavy a prekladiská.
Ostatné organizácie:
- Strážne skupiny SS pre koncentračné tábory,
- Pracovné tábory a všetky ďalšie ich formy,
- Oblasti vlády SS,
- Organizácia smrti a ich vybavenie pre vodné a pouličné cesty,
- Stavidlové vybavenie,
- Pracovný tábor org. smrti resp. ríšskej pracovnej služby.
Len vo veľmi malej miere boli tieto ochranné stavby budované ako privátne stavby alebo stavby v osobnom vlastníctve.
V jednej britskej analýze Organisation Todt po vojne boli v jednej listine Britmi zverejnené firmy ktoré vyrábali tieto SSZ a BWS:
- Wiemer & Trachte, Dortmund,
- Eduard Zublin & Co, Duisburg,
- Brandwachestand
Pravdaže to bol iba zlomok týchto firiem, ktoré produkovali vo vtedajšej tzv. Nemeckej ríši tieto stavby. V uvedenej listine sa nenachádzajú lokálny výrobcovia ako napr. v Hannoveri-Wulferode sídliaca betonárka (Robert Grastorf) alebo firmy v Broistedte (Westermann & Co), Halle (E. Hänsel & Muller), Berlíne (Dietelgesellschaft mbH), Mníchove (L. Moll) alebo Dortmunde (C.H. Jucho).
Ako veľmi boli BWS odolné? Existovali prípady kde v blízkosti zhodených bômb mali úkryty odhodilo desiatky metrov. Pri jednom vzdušnom útoku na mesto Lübeck 4.6.1944 boli zasiahnuté aj závody Dräger. Vedľa jedného železného SSZ od firmy Mannesmann spadla vo vzdialenosti len 5 m od úkrytu 500 kg bomba. Obsadenie úkrytu prežilo túto ranu z odretými pätami. Vtedajší pracovník vojenského letectva Walter Mittenweg z Oldenburgu spomína na jednu z mnoho časti pospájaných ochranných krytov: „v jednom einmann bunkri sme ako pomocníci leteckého vojska nemohli byť predstavený. Títo ľudia boli neobľúbený a označovaný za nebezpečných. Raz sa stalo, že sa jednotlivé časti/ diely z ktorých pozostával bunker pozosúvali a pasažierov v nich rozdrvilo na prach.“
S hrôzou píše E. Schimpf z Braunschweigu: „Raz som bol s mojím otcom na dvore areálu fabriky na výrobu konzerv Bremer Brückmann na ulici Juliusstrasse, kde z minúty na minútu začalo hučanie lietadiel a praskanie bômb. Otec ma schytil a skočil so mnou do tzv. einmann bunkra. Kým sme čupeli so zapchatými ušami v rachote, zrazu výbuch bomby v blízkosti nášho úkrytu prevrátil úkryt a odhodil ho metre ďaleko. Keď sirény ohlásili koniec poplachu boli sme v ňom ako uväznený a nemohli ho opustiť pretože železné dvere boli obrátené čelom k zemi a nedali sa otvoriť. Ležali sme tam a mohli len sotva dýchať. Bola tma, tvrdo a zima. Ja som zvracal a počul zvonku samé výkriky a rozkazy. Napchatý v rúre sa minúty vliekli a trvalo neskutočne dlho pokiaľ pracovníci bunker prevrátili a my sme sa mohli vyplaziť von.“
V ďalšom prípade bola požiarna služba ťažko zranená. Pri Leverkusene stálo pred budovou na výrobu kotlov murované BWS. Pri útoku RAF v noci 31.5.1942 vybuchla 6 m od BWS bomba. Požiarna ochrana stála pri vchode BWS a nie za ochrannou stenou BWS. V jednej správe o leteckom útoku v noci 9.11.1941 z tohto podniku sa píše: „Einmann bunker zasiahnutý v spomínanom podniku opäť dobre ochránil. Avšak obaja členovia požiarnej ochrany sediaci v bunkri po jeho prevrátení nemohli okamžite zasiahnuť, pretože dvere boli zakliesnené pre trosky. Muži boli za pomoci príslušného personálu po určitej dobe vyslobodený z úkrytu.“
Oblastné pracovisko Pommerskej protivzdušnej obrany priemyslu v Nemecku uviedlo 15.7.1942 nasledovné: „Pri jednom z posledných útokov na západe krajiny bol SSZ firmy Humerohr GmbH v jednom závode pre protivzdušnú obranu následkom bombového útoku prerazený. Vyšetrovanie ukázalo, že išlo o objekt s 12 cm hrubou železobetónovou stenou, pre ktorú bolo udelené stavebné povolenie. Od 11.9.1941 boli stavebné povolenia pre túto hrúbku steny zamietnuté a namiesto toho bola predpísaná nová 15 cm hrúbka steny.“ Za účelom už existujúcich takýchto typov stavieb a ich používania mali podniky spevniť všetky postavené takéto typy úkrytov.
Odhliadnuc od skutočnosti, že tieto malé stavby protivzdušnej obrany zachránili početné množstvo životov pred smrťou a zranením, rástol prirodzene počas vojny rozvíjajúci sa trend so zreteľom na bezpečnejšie stavby pri prípadných ďalších ťažkých bombových útokoch z Ameriky.
Svedok vojny Gerda Hahne hovorí o Einmann bunkri: „Tieto bunkre stáli vlastne všade. Považovali sa ale za neisté. Hovorilo sa, že pri vzduchovej tlakovej vlne budete prevrátený. Hrozne smrdeli a boli používané hlavne ako pisoáre.“
2. Typy a konštrukčné prevedenia
Tieto ochranné stavby boli vyvíjané a čiastočne aj budované už pred začiatkom vojny v r. 1939. Jeden z najbizarnejších návrhov bol patentovaný pod č.633.501 5.12 r. 1932: Wilhelm Heinrich Daniels z mesta Düssledorf-Heerdt navrhol „samostatnú ochrannú komoru proti ostrej paľbe a bojovému plynu“. Jednalo sa o konštrukciu v tvare kotla, ktorá bola z kovu a táto bola osadená na pohyblivom podvozku. Vybavený stieračom na streche a kužeľovou zadnou časťou pripomínal tento povoz skôr nejakú futuristickú rekvizitu zo Sci-Fi filmu ako zariadenia pre protivzdušnú ochranu.
17.10.1937 bol udelený patent (DRP) Dipl.-Ing. Erichovi Soxhletovi za jeho prvý konštrukčný návrh pancierovej veže ako pozorovateľne. Tieto 1-členné kryty pozostávajúce z jednotlivých plechových pancierových sekvencií boli ťažko rozoberateľné a vážili okolo 240 kg.
Tieto „voľne stojace ochranné stavby“ obzvlášť ich kovové zvony, sa vo veľmi podobnej forme vyrábali nielen v Nemecku ale aj Francúzsku, Anglicku, Belgicku a Taliansku. Berlín odmietol nasadenie a výstavbu BWS pre civilnú protivzdušnú obranu na dvoroch a príbytkoch z obáv, že trosky zo zrútených obydlí by mohli tieto stavby medzi sebou navzájom zavaliť.
V rámci úsilia protivzdušnej obrany štátu boli počas 2.svetovej vojny vo veľkom budované moduly z vtedajšieho stredne rozvinutého betónového priemyslu v Nemecku. SSZ boli vyrábané a umiestňované ako mobilné resp. pevne osadzované stavebné jednotky protivzdušnej obrany. SSZ nasadzovali v rôznych verziách: obsahovali od 3 do 6 pozorovacích otvorov, ktoré umožňovali rozhľad v 360° škále a taktiež prekrývali výhľady z rôznych uhlov medzi sebou, varianty s vekom, plytké alebo s kužeľovou strechou. Tieto kostry z betónu nemali žiadne pancierovane. Vchody boli z ocele alebo betónu a pohybovali sa v rôznych veľkostiach až po veľkosť normalizovaných dverí. Na kopule resp. veku boli zapustené transportné oceľové háky, ktoré slúžili na premiestňovanie BWS pomocou žeriavu na rôzne miesta, kde stavebný závod predprípravil základy na ktorých sa prostredníctvom skrutkových spojov pripevnila vyrobená konštrukcia, čo malo stavbu chrániť pred prípadným prevrátením. Tieto voľne stojacie jednotky boli mnohokrát budované bez prideleného identifikačného čísla (RLM). Za normálnych okolností boli SSZ označované identifikačnými číslami ktoré označovali rok schválenia .
Firma Mannessmann Rohrwerk jeden kužeľový LS kryt pre 1 až 2 osoby ktorý bol označený identifikačným číslom RL 3-38/44. Strojárne v Erkelenze vyhotovili kryt RL 3-38/140 a Firma Dortmund-Hörder Hüttenverein AG modely RL 3-38/153 a 154, boli to oválne a hranaté kryty z kovu raz s a raz bez zadnej ochrannej steny.
Rozmery hrúbky stien činili pri kovových hrúbku 40 mm, pri krytoch z ubíjaného betónu 40 cm, pri murovanej konštrukcii 51 cm a pri železobetóne 25 cm. Klenutý strop mal chrániť pred bombovým útokom 20 centimetrový železobetón. Niektoré BWS boli prepojené priamo so závodmi ktoré vyrábali tieto kryty. V Hannoveri bol v Júni 1944 postavený WLSB (závodný bunker protivzdušnej obrany) vybavený BWS stanovišťom, ktorý bol postavený pre riadiace pracovisko protivzdušnej obrany spolku oceliarenských závodov.
Štátny priemyselný územný celok protivzdušnej obrany (Bereichstelle des Werkluftschutzes der Reichsgruppe Industrie skr. BWRI) upozorňoval závody na to, že požiarne jednotky potrebujú adekvátne ochranné úkryty, na začiatku vojny bola reč dokonca aj o „protibombových ochranných stanovištiach“. V Pommerne mal územný celok Stettin problémy s podnikmi, ktoré sa zdanlivo nestarali o SSZ a BWS. 10. Júna 1941 to vyzeralo že sa nútene upozorňuje na to, aby v prípade núdzovej pohotovosti nie sú k dispozícii žiadne ochranné kryty proti bombovým útokom, „pokračovanie v pohotovostných jednotiek vo svojej práci “ by mohlo byť. O mesiac neskôr bolo jasne vyhlásené, že pre požiarne jednotky musia byť v ich oblasti výkonu k dispozícii ochranné kryty.
Nariadená výroba SSZ vyhovovala predstavám štátneho úradu vojenského letectva následkom čoho bol príkaz GB výstavby s potrebnými „kovovými identifikačnými číslami“ pre kryty. Výstavbou boli poverené príslušné stavebné firmy betónového priemyslu z kontingentu štátneho úradu tzv. Fachgruppe Betonsteinindustrie (odborná skupina betónového priemyslu). Po yyhlásenie z 5.Júna 1942 sa to týkalo nasledovných firiem: (viď.kniha). V rovnakom vyhlásení z úradu v Pommerne stálo k procedúre dodávok nasledovné: „Vyššie uvedené firmy sú odkázané a závislé na Fachgruppe Betonsteinindustrie, dodávky ochranných krytov s ľubovoľnými identifikačnými číslami do podnikov protileteckej obrany, ak je na potvrdení resp. písomnej objednávke od úradu podnikov protileteckej obrany uvedené ´ľubovoľne identifikačné číslo povolené´. Písomné objednávky preto musia, pred tým než budú zaslané na výrobcu, byť tu predložené aby mohli byť označené poznámkou o uvoľnení
Ponuky výrobcov s identifikačnými číslami museli byť zaslané do 20 dňa nasledujúceho kvartálu, ponuky pre odber cementu do 10 dňa taktiež tohto istého mesiaca.
Avšak pre predajcov ochranných krytov a ochranných clôn so železobetónu existovali taktiež podmienky pre výrobu. Štátny inštitút vojenského letectva povoľoval predaj iba vtedy ak boli preukázané nasledovné hrúbky stien: pre Hansen & Müller a ich SSZ Dywidag 20 cm, Dr.Werner Scheibe u. Humerohr 15 cm, rovnako aj pre clony Haackwerke in Berlin Leichtenberg 15 cm.
Zdalo sa zvláštne, že ministerstvo štátneho letectva na začiatku vojny zdanlivo nevydalo žiadne nariadenie na výrobu SSZ, v každom prípade sa nenašiel do dnes v žiadnom archíve tohto týkajúci sa V nariadeniach pre ochranné kryty v znení zo Septembra 1942 boli zadané len hrúbky múrov. Až v Septembri 1943 sa objavila prvá smernica pre stavbu SSZ v RLM. Pre ochranné kryty z toho vyplývalo nasledovné:
A: Všeobecne
- SSZ sú útočiskom pre pozorovanie jedného alebo viacerých pozorovateľov v prípade vzdušných útokov. Chránia pred výbuchmi bômb, pred priamou paľbou a troskami. Objekty pre viac ako 4 osoby nie sú prípustné.
B: Celkový vzhľad:
- Prípustné sú pevné a mobilné prevedenia. Voľba vzhľadu objektov je v rámci ponúkaných hraníc medzi číslicami 3 a 4 voliteľná. Múry budov, stĺpy atď. môžu byť pri zohľadnení odseku E implementované do konštrukcii miestnosti.
C: Rozmery vnútorných priestorov a ich kapacity:
- Výška svetla musí činiť min 1,9m, vzdialenosť min 0,6m
- Pre každú osobu je nutné plánovať základnú plochu min.0,3 nie len pre výšku podlahy ale aj pre 1,6m výšku krytu. Pri 1,9 m výške môže byť základná plocha o polovicu väčšia. Celková plocha nesmie byť väčšia ako 1,5.
D: Stavebný materiál:
- SSZ môžu byť vyrábané iba z takých materiálov, ktoré sú prípustné podľa ustanovení o stavebných realizáciách pre SSZ – podľa vydania zo Septembra 1942 na ochranu ľudí. Pri voľbe betónu alebo železobetónu sa musia dodržiavať podmienky pre triedu kvality B 225 podľa DIN 1045 vydanie z r.1945. Výstuž železobetónu je taktiež nutné dodržať podľa vyššie spomínaných ustanovení.
E: Konštrukčné prevedenie:
- Pre bezpečné dimenzovanie ochranných stien a striech platia príslušné hodnoty ,podľa ustanovení o stavebných realizáciách pre SSZ – podľa vydania zo Septembra 1942 ´. Tieto podľa toho sú ohraničené hodnotu 7 pre dielce z železobetónu B225 alebo vibrovaného betónu W28 – 500kg/. Železobetónové steny z vibrovaného betónu sa vyhotovujú v zmysle podľa obr.13 podľa spomínaného nariadenia. Hotové dielce z ubíjaného betónu majú vyzerať ako murované steny v zmysle odseku B č.2 (1) podľa ustanovení o stavebných realizáciách pre SSZ.
- SSZ musia byť v dostatočnej miere odolné a schopné obnovy pri záťaži resp. vzdušnom útoku a proti zrúcaninám. Toto bude splnené ak bude vystavený a schválený dôkaz o výpočte pevnosti ktorý bude odobrený skúšobným inžinierom. Výpočet síl stanovuje DIN 1055, str. 4, Tab.2 pod dynamickým tlakom q-2 500kg. Výpočet pozostáva zo síl pôsobiacich do všetkých strán. Prepočet síl v prípade preukázania jednoduchej ochrany proti výkyvu pozostáva z pevnosti v šmyku v každom vodorovnom reze a pevnosti v ohybe steny a stropu. Pre kryty ktoré sú zapustené v zemi môže byť do výpočtov zahrnutý aj aktívny a pasívny tlak zeme. Ako hraničné zaťaženia rôznych konštrukčných materiálov sa berú hodnoty platné podľa stavebného úradného nariadenia.
- Vstup je vyrábaný tak aby ochránil pred treskom. Na ich výstavbu sa používajú materiály schválené podľa vyššie uvedeného ustanovenia o stavebných realizáciách pre SSZ zo Septembra 1942.
Ochrana sa môže realizovať:
- Prostredníctvom ochrannej steny podľa obr.1 a 2
- Prostredníctvom ochranných dverí podľa obr.3
V každej vrstve sa nachádza podľa možnosti maximálne 6 stykových škár, ktoré sú usporiadané a navzájom presadené v na sebe ležiacich vrstvách
- Pri vytváraní otvorov platí čo je uvedené na obr.4. Rohy na vnútorných stenách sa odporúča orámovať. Pohľadové oblasti susedných otvorov sa vo všeobecnosti prekrývajú a spoločne zachytávajú pozorovanú oblasť z úkrytu.
F: Označovanie:
- Na vnútornej strane úkrytov sa hneď vedľa vstupu nachádza vo výške očí tabuľka s rozmermi min.6,5×10 cm s nasledujúcimi informáciami:
- výrobca (názov a adresa)
- kapacita (údaj o max. kapacite)
- stavebný materiál
- rok výroby
- hmotnosť (len pri mobilných úkrytoch)
Avšak táto smernica pre stavbu SSZ v RLM nebola tá posledná. Vedúci inšpekcie 13 z RLM nariadil 10.12.1944 ďalšie doplnky vzhľadom na predošlé skúsenosti: Keďže sa veko pôsobením explózie obzvlášť ťažko vykladá, musia byť komory a veka na základe pracovného postupu vzájomne zabetónované a cez železnú výstuž ukotvené. Vonkajší tvar úkrytov musí byť čo najviac zaoblený. „SSZ majú byť čo najviac prispôsobené rovnosti zeme a upravené v sklone 1:2 a zasypané k vrchnému veku hrán. Pre otvory určené na pozorovanie musia byť vo svahu vyhĺbené dutiny. Nové pozorovacie body budú pri nasledujúcej stavebných smerniciach .“
Ešte v roku 1944 boli upravené podmienky pre predaj SSZ v zahraničí. Pre všeobecne platné povolenia to znamenalo:
„Na základe § 8zákona protivzdušnej obrany zo 6.5.1935 v spojení s §§3,5 a 6 štvrtého vykonávacieho nariadenia pre zákon o protivzdušnej obrane vo vydaní z 31.8.1943 (RGBl. I,406) má štátny letecký inštitút pre protivzdušnú ochranu s oznamom zo 14.1.1944 pre ochranne kryty a ochranne bariéry, ktoré zodpovedajú smerniciam pre stavby krytov a bariér vydanie Sept.1943… všeobecné schválenie v rámci nemeckého štátu pod jednotným identifikačným číslom RL 3-44/1 A sa znovu udeľuje.
Pre predaj takýchto krytov a bariér do zahraničia je potrebná osobitná žiadosť a osobitné povolenie štátneho inštitútu letectva protivzdušnej obrany. Všeobecné predajné povolenie pre kryty a bariéry je naviazané na nižšie uvedené podmienky a preukázanie podkladov štátnemu inštitútu letectva:
Ochranné kryty a bariéry smú byť predávané len v prípade ak boli označené podľa smernice 10 resp. 17 a obsahovať podľa vyššie uvedeného identifikačné číslo.
Je povinnosťou starostlivo dodržiavať výrobný postup pre každý predávaný kryt al. bariéru.
V propagačnom letáku , inzeráte a pod. sa musia uvádzať identifikačné čísla a osvedčenia.
Na objednávke majú výrobcovia alebo priekopníci na vlastné náklady, v prípade revízie štátneho inštitútu letectva resp. ním povereného úradu, poskytnúť vzory (výkresy, fotografie, vzorky).
Akékoľvek odvolanie sa voči všeobecnej predajnej zmluve, taktiež zo strany výrobcov ostáva výlučne vyhradené.
Storno sa koná obzvlášť ak ochranné kryty alebo bariéry budú predané, a tieto nebudú zodpovedať výrobným podmienkam, alebo ak bude predaj spojený s neodbornou
(KONCEPT)
_____________________________
Použitá literatúra:
[1] Ein-Mann-Bunker, Foedrowitz Michael – Motorbuch Verlag, 2007…(z originálu preložil Ing. Marek Štark).
[2] http://www.fortifikace.net/ii_sv_v_luftschutz_splitterschutzelle.html
[3] http://www.fortifikace.net/ii_sv_v_poz_vybrane_typy.html