Stála rádiová sieť

1 Stála rádiová sieť

Päťdesiate roky, Československo. V okolí Prahy začína výstavba stáleho rádioreléového vysielacieho systému. V rámci ČSĽA išlo o dva samostatné systémy, ktoré boli budované od konca päťdesiatych až takmer do konca osemdesiatych rokov. V priebehu zhruba tridsiatich rokov existencie sa celý systém priebežne menil a vyvíjal podľa aktuálnych technických možností a armádnych potrieb. Pre úplnosť musíme spomenúť, že okrem dvoch spomínaných armádnych systémov existovala ešte rad ďalších sietí. Napríklad v Horoměřicích sa nachádzalo vysielacie stredisko siete, ktorá slúžila potrebám Ministerstva vnútra.

1.1 Výstavba

Pre výstavbu sietí platilo niekoľko pravidiel. Aby nedochádzalo k vzájomnému rušeniu, vysielacie stredisko muselo byť vzdialené minimálne dva kilometre od prijímacieho strediska, alebo veliteľského stanovišťa. Prijímacie stredisko potom muselo byť vzdialené vždy najmenej 600 metrov od veliteľského stanovišťa.

1.2 Rádiové prijímacie stredisko (RPS)

RPS prijímalo informácie z terestrického a káblového vysielania. Následne ich posielalo prostredníctvom diaľkového kábla veliteľskému stanovisku. Vedelo toho ale oveľa viac. Jednotlivé rádiové vysielacie stanice (RVS) boli ovládané práve z prijímacieho strediska. V RPS navyše bežne prebiehala prax radistov/radistiek, ktorí sem jazdili na „odposluch“. Ďalšou funkciou RPS bol taktiež monitoring terestrického vysielania.

Zmena na RPS bola oveľa početnejšia, než na RVS. Zvyčajne sa skladala z veliteľa smeny a jeho zástupcu, dvoch mechanikov a niekoľkými radistov. Počet radistov závisel od počtu vedených smerov, poväčšine ich bolo okolo 10.

Prijímacie stredisko bolo energeticky veľmi náročnou prevádzkou. Prístroje na príjem vysielania mali totiž veľký príkon. Demaskujícím prvkom bolo tiež rozsiahle anténne pole. Práve z vyššie uvedených dôvodov nesmelo byť RPS súčasťou veliteľského stanovišťa a pôsobilo úplne oddelene. Pri nedodržaní tohto pravidla by totiž došlo k vyzradeniu polohy veliteľského stanovišťa. S možnosťou zničenie RPS sa v rámci armádneho plánovania počítalo. Aj preto boli veliteľské stanovištia vybavené záložnou komunikačnou technikou.

Hoci hovoríme o bezdrôtovej komunikácii, všetky objekty komunikovali predovšetkým po kábli a až ako záloha boli použité práve rádioreléové siete. Rádiové spojenie slúžilo teda iba ako záloha, keby došlo k prerušeniu kábla. Preto bolo denne vysielané kontrolné vysielanie, aby sa overila funkčnosť techniky a bdelosť obsluhy.

1.3 Rádiové vysielacie stredisko (RVS)

Každé stredisko bolo samostatným areálom. Všetky strediská mali svoju vlastnú stálu posádku, vďaka ktorej bola možná nepretržitá prevádzka. V žiadnom areáli preto nechýbala kasárenská budova, dielne, sklady a ďalšie zázemie.

Hlavným objektom areálu bolo samotné vysielacie stredisko, neoddeliteľnú súčasť tvorilo anténne pole. Väčšina vysielacích stredísk mala aj zodolnený podzemný objekt, v ktorom boli ukryté technológie, predovšetkým vysielače.

Služba v zodolnenom objekte RVS bola 24 hodinová, smeny trojčlenné. Vždy mechanik a operátor, plus jeden dôstojník ako veliteľ smeny. Armáda počítala s tým, že vojna môže vypuknúť kedykoľvek. Obsluha bola preto vybavená protiplynovými maskami a samopalmi.

Systém oddelenej RVS a RPS od veliteľského stanovišťa bol štandardom nielen v ČSĽA, ale aj v rade zahraničných armád. Jedná sa o logický krok, kedy sa eliminujú demaskujúce prvky, ktoré by mohli prezradiť polohu veliteľského stanovišťa. Oddelenú RVS môžeme nájsť pri rade objektov. Pri menej dôležitých objektoch, kde sa anténne pole skladalo z jedného či dvoch stožiarov nebolo nutné budovať oddelené RPS. Ide predovšetkým o objekty, kde na príjem postačil malý počet prijímacích antén alebo objekty veliteľstiev CO. Ďalším a veľmi dôležitým dôvodom absencie prijímacieho strediska, boli často aj finančné dôvody.

2 Sieť protivzdušné obrany štátu 

Siet slúžila potrebám protivzdušnej obrany štátu, konkrétne 17. spojovaciemu pluku, ktorý patril do podriadenosti Veliteľstva PVOS v Starej Boleslavi. Svojou rozsiahlosťou a počtom objektov bola táto sieť najrozsiahlejšia. V tejto sieti sa vysielali predovšetkým informácie podstatné pre jednotlivé zložky protivzdušnej obrany štátu, teda informácie o aktuálnom počasí, o počtoch lietadiel a ďalších prostriedkov protivzdušnej obrany na jednej i druhej strane hranice. Vysielanie bolo vedené ako proti jednotlivým útvarom, tak aj oproti Ruskej strane (zrejme objekt V-521 Mordové rokle) a v neskorších fázach aj oproti ďalším strategickým objektom.

2.1 Zloženie siete PVOS

Sieť sa skladala z ústredného veliteľského stanovišťa, prijímacieho strediska a vysielacích staníc. Sieť navyše môžeme rozdeliť na starú časť a novú časť.

Dôležité objekty „starej“ siete:

  • ÚVS – objekt K-16 (zodolnený jednopodlažný objekt)
    GPS: 50.0707778N, 14.3908481E
    Poznámka: ÚVS tu bolo do roku 1981, potom sa presťahováno do Brandýsa nad Labem.
  • ZVS – Vidovice – GPS: 49.9290472N, 14.6675333E
  • TVS – Kosoř – GPS: 49.9875503N, 14.3180511E
  • RPS – Kunratice – GPS: 50.0129519N, 14.4917697E – (zodolnený objekt)
  • RVS Satalice – GPS: 50.1218778N, 14.5801431E – (nezodolnené)
  • RVS Hradešín – GPS: 50.0356567N, 14.7547897E – (zodolnený objekt)
  • RVS Jirny – GPS: 50.1087317N, 14.7095178E – (zodolnený objekt)
  • RVS Dřevčice – GPS: 50.1624500N, 14.6372778E – (nezodolnené)
  • RVS Libeř – GPS: 49.9303486N, 14.4749653E – (zodolnený objekt)

Dôležité objekty „novej“ siete:

  • ÚVS – Brandýs nad Labem (zodolnený trojpodlažný objekt)
    GPS: 50.2213097N, 14.6843708E
    Poznámka: ÚVS tu bolo od roku 1981. Od roku 1999 je tu ANCC (Národné stredisko riadenia a velenia), patrí do zostavy 26. brigády velenia, ríadenia a prieskumu Stará Boleslav.
  • ZVS – objekt K-16 (zodolnený jednopodlažný objekt)
    GPS: 50.0707778N, 14.3908481E
    Poznámka: ÚVS sem bolo presúvané, pokiaľ prebiehala údržba v Brandýsy. Ta prebiehala vždy 1x do roka v letných mesiachoch a trvala 14 dní.
  • RPS – Kostelec nad Labem – GPS: 50.2224031N, 14.5987150E – (nezodolnené)
  • RVS Chloumek – GPS: 50.3890333N, 14.9366611E – (zodolnýný objekt),
  • RVS Benátky nad Jizerou – GPS: 50.2996906N, 14.7616658E – (zodolnený objekt)
  • + objekty starej siete

Umiestnenie útvaru
1961 – 1981 Praha, Kasárny Jana Žižky z Trocnova
1981 – 1989 Stará Boleslav, Jaselská kasárna
1989 – 1990 Klecany

2.2.1 RVS Jirny

Jedna z najstarších vysielacích staníc siete protivzdušnej obrany štátu je len niekoľko kilometrov od hlavného mesta, v dedine Novej Jirny. Vojenský útvar, ktorý tu sídlil, niesol označenie VÚ 7509. Areál v Nových Jirnoch vznikol na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov a patril tak do „starej siete“ vysielacích stredísk. Veľmi podobný areál s takmer rovnakým vysielacím strediskom by sme našli aj v obci Hradešín.

Plán RVS Jirny

Plán RVS Hradešín

Dispozícia areálu

GPS: 50.1086833N, 14.7095964E
Objekt v Jirnech nebol nijako veľký. Kasárenský areál obsahoval, dielne, garáže, podzemné nádrže na PHM, psinec a niekoľko antén a samotný objekt RVS. Samotné anténne polia boli umiestnené mimo areálu a ich rozloha bola 40 ha. K videniu tu bolo niekoľko druhov antén, napríklad priehradové kotvené stožiare, veľké a malé rhombusy, širokopásmový dipól a vo výstavbe boli aj logaritmicko periodické KV antény. V okolí areálu je možné nájsť aj zárezy v teréne, ktoré zrejme slúžili ako okopy pre techniku. Nechýbal obranný perimeter.

neboli nájdené žiadne obrázky

Rádiové vysielacie stredisko

Objekt RVS v Jirnech bol projektovaný v päťdesiatych rokoch, čomu zodpovedajú jeho dispozícia. V osemdesiatych rokoch prešiel areál rekonštrukciou. Jednalo sa však iba a drobné dispozičné zmeny vo vnútri objektu.

Rozdiely oproti novým typom RVS sú zrejmé na každom kroku. V Jirnech chýbajú napríklad montážne vstupy pre dopravu rozmerného materiálu, klimatizácia, odmorovacia slučka, ale aj napríklad magnetické zámky na dverách. Dodatočne bol pridaný iba magnetický zámok na vstupnú mrežu do podzemného objektu. V nových objektoch tiež nájdeme dômyselnejšiu filtroventiláciu alebo až raz tak výkonné generátory.

Vysielacie stredisko bolo bezobslužné a ovládané z RPS Kunratice. V prípade núdze mohlo byť RVS ovládané aj z veliteľského stanovišťa, bežná prax to však nebola. Vo vnútri objektu by sme našli iba 1 veliteľa smeny, 1 mechanika a 1 operátora. Zmena v objekte trvala 24 hodín.

Vo vnútri zodolneného bunkra RVS nájdeme vzduchotechnickú časť, energetickú časť, vysielaciu sálu, ale aj zázemie pre obsluhu, ako je napríklad WC, osobné skrinky. Nechýbalo ani malé vodné hospodárstvo, ktoré najskôr obsahovalo iba z povrchu plnenú nádrž. Neskôr bola vyvŕtaná aj vlastná studňa, ktorá bola doplnená vodárňou, čerpadlom, filtrami a vodojemom.

Vzduchotechnická časť v sebe obsahovala predovšetkým tlakový uzáver, hrubé a jemné prachové filtre, ale napríklad aj kolektívne filtre, ktoré chránili obsluhu pred otravnými látkami. Vzduch bol totiž nasávaný mimo objektu. Vzduchotechnika neslúžila iba ľuďom, ale aj technológiám, ktoré bolo treba riadne chladiť. Zabezpečovala tiež odvetrávanie vzduchu z objektu. Odvetrávanie bolo vedené do malých komínov mimo objektu, aby došlo k čo najväčšiemu rozptýleniu ohriateho vzduchu. Teplo z vysielačov bolo totiž výrazným demaskujúcim prvkom.

Energetická časť bola tvorená elektrickou rozvodňou, náhradným zdrojom elektrickej energie a akumulátorovňou. V prípade bojovej pohotovosti sa musel objekt odpojiť od verejnej napájacej siete a napájanie prešlo na diesel agregát Škoda s výkonom 80 kW, ten mal spotrebu nafty 8 – 10 l na hodinu a štartoval sa stlačeným vzduchom z fľaše na boku. Ako záloha slúžil mobilný DA 30 kW, s osemvalcovým motorom z Tatry 603, ktorý bol vonku pod prístreškom.

Vysielacia sála bola samozrejme centrom celého objektu, v jej strede by sme našli ovládací panel pre obsluhu. Vedľa neho bol aj kontrolný prijímač. Na krajoch miestnosti by sme zase našli vysielače s výkonom 200 W, 1 kW až po 5 kW. V miestnosti bolo ešte jedno dôležité zariadenie, anténny prepojovač, za ktorého pomoci sa obsluha pripájala k jednotlivým anténam alebo poliam. Podľa rozprávania pamätníka boli niektoré antény smerované aj na Moskvu, Varšavu, Berlín alebo Budapešť. Z použitej techniky sa tu v 60. rokoch vyskytovali vysielače R102, R118, R830, a Kuv 3/5, ktorý bol neskôr nahradený vysielačom sovietskej proveniencie s rovnakým výkonom. Ako kontrolný prijímač slúžil R250.

Vysielané informácie

Spojenie sa udržovalo dvoje, telegrafia – morse a fonia.

Telegrafia bežala síce nepretržite 24 hodín, avšak iba cvične. Boli vytvorené tabuľky, ktoré napodobňovali zašifrované správy. Telegrafista v prijímacom stredisku, tabuľku odoslal a vzápätí ju prijal od svojho náprotivku vo vysielacej stanici. Následne sa kontrolovala zhoda. V prípade ostrého použitia by prevádzka fungovala rovnako, len tabuľka by prišla prostredníctvom ďalekopisu z VS a odpoveď by bola do VS odovzdaná rovnakou cestou. Jednalo sa zrejme o zálohu pre prípad veľkého rušenia. Radista by iba miesto pri výstupe na vysielači sedel pri ďalekopise. Aj tento spôsob komunikácie prechádzal pravidelným overením funkčnosti. Priebeh overovania bol ale trochu odlišný. Pri ďalekopise sedel operátor, ktorý čítal takzvané „vozduchy“ (pozície lietadiel z planžetov) a po telefónnej linke ich hlásil na VS.

Fonia sa spravidla preverovala denne. Na pokyn z VS boli v príslušnom stredisku zapnuté vysielače, následne bolo nadviazané a takzvane odladené spojenie. Na káblovom závere bola linka prepojená na VS, kde DOZOR vykonal skúšku, a spojenie bolo ukončené. Rozhovor bol vedený výhradne v kódovaných slovách, obzvlášť veselé podľa pamätníkov bolo, keď sa občas po nejakej chvíľke dohadovania, čo že je to na druhej strane za blba, zistilo, že smena o polnoci zabudla prekódovať tabuľku. Ďalej bolo tiež testované vysielanie pre „Svitavy“. Zariadenie „SVITAVA-75“ bolo zvolávacie zariadenie pre vojakov z povolania. V podstate fungovala tak trochu podobne ako klasický pager. Jeho účelom bolo zvolať vojakov pri bojovej pohotovosti alebo prípadnej mobilizácii štátu. Jednou z liniek, ktoré si zaslúžia pozornosti, bola takzvaná „Stovka“. Jednalo sa totiž podľa všetkého o vševojskovú linku, prostredníctvom ktorej sa vyhlasovala mobilizácia. Aj keď boli linky každého pol roka prečíslované, tejto linke číslo 100 v nejakej podobe vždy zostalo. 

Ukončenie prevádzky

Prevádzka v Jirnech bola ukončená v roku 1999, armáda však objekt vďaka diaľkovému káblu využívala až do roku 2002. Znamená to teda, že objekt bol stále aktívny aj po výstavbe „novej siete“, bol teda jej neoddeliteľnou súčasťou a slúžil ako záloha, keby došlo na zničenie jednej z „nových staníc“. Po ukončení armádneho využitia bol objekt armádou predaný a dnes je vo vlastníctve súkromnej osoby. Z budovy kasární je obytný dom, podzemný objekt zostal v pôvodnom stave.

2.2.2 RVS Chloumek

V predchádzajúcej sekcii sme Vám ukázali starší objekt siete protivzdušnej obrany štátu. Teraz sa pozrieme na objekt modernejší, ktorý bol projektovaný v roku 1978 a uvedený do prevádzky v roku 1981. Jedná sa o objekt v obci Chloumek, neďaleko Mladej Boleslavi. Rozdiely vo veľkosti objektu a použitej technike sú zrejmé už na prvý pohľad. Samotná RVS bola opäť diaľkovo ovládaná, tentoraz už od začiatku svojej existencie z nového RPS v Kostelci nad Labem. Veliteľstvo objektu sa nachádzalo v Starej Boleslavi. RVS v obci Chloumek bolo typovo rovnaké ako RVS v Benátkach nad Jizerou, mierne sa líšilo iba usporiadanie vo vnútri objektu.

Plán RVS Chloumek

Dispozícia areálu

GPS: 50.3891333N, 14.9368486E
Areál neďaleko obce Chloumek bol výrazne väčší, než objekty v Jirnech alebo Hradešíne. Bolo to tak z dôvodu, že sa jednotlivé anténne polia nachádzali tentoraz v priamej blízkosti objektu RVS a neboli vyvedené mimo areálu. Oproti starším staniciam pribudli aj zodolnené okopy pre techniku. Opäť tu nájdeme kasárenskú budovu a garáže so spojárskou dielňou, na juhozápade areálu stojí aj trafostanica. Vďaka fotografiám pamätníkov a serveru fortifikace.net sa môžeme pozrieť, ako predtým anténne pole vyzeralo. Anténu s kruhmi, ktorú môžete vidieť na obrázku je rukávový dipól, ten sa používal pri komunikácii na vzdialenosti rádovo tisícok km. Záležalo na priemere rozperných kruhov.

neboli nájdené žiadne obrázky

Rádiové vysielacie stredisko

Objekt RVS mal dva vstupy. Jeden vstup viedol podzemnou chodbou priamo z kasárenskej budovy, tento vstup sa používal za mierového stavu. Druhý vstup bol z povrchu a išlo o bojový vstup. Cesta v oboch prípadoch viedla k odmorovacej slučke. Všetky vstupné dvere do objektu boli ovládané magnetickými zámkami, ktoré bolo možné otvoriť iba z energetického velínu.

Objekt môžeme opäť rozdeliť na vzduchotechnickú časť, energetickú časť a časť pre vysielaciu techniku. Nechýbalo samozrejme zázemie pre službu vykonávajúcu obsluhu. Zázemie bolo pomerne luxusné, nechýbala miestnosť odpočinku, fajčiareň, kuchynka, umyváreň a toaleta.

Vzduchotechnická časť obsahovala predovšetkým tlakové uzávery, hrubé a jemné prachové filtre, ale napríklad aj kolektívne filtre, ktoré chránili obsluhu pred otravnými látkami. Všetka filtroventilácia bola však výkonnejšia a priestrannejšia, než v starších staniciach. Nechýbalo ani sanie vzduchu s elektricky ovládanými žalúziami, ktoré bolo možné diaľkovo uzavrieť. Vďaka tlakovým fľašiam bolo možné vytvoriť v objekte pretlak a zamedziť tak prieniku otravných látok do priestoru krytu, keby filtroventilace zlyhala. To ale nie je všetko čo tunajšia vzduchotechnika vedela, jej súčasťou boli kompresory a klimatizačná jednotka Janka Radotín, ktorá sa starala o účinné chladenie technológií. Vzduch už tak nebolo potrebné zložito rozptyľovať okolo objektu.

Energetická časť bola tvorená elektrickou rozvodňou, náhradným zdrojom elektrickej energie a akumulátorovňou. V prípade bojovej pohotovosti sa musel objekt odpojiť od verejnej napájacej siete a napájanie prešlo na diesel agregát s výkonom 160 kW, teda dvojnásobne výkonný agregát, než bol v starých objektoch.

Vysielacia sála objektu v Chloumku obsahovala množstvo vysielačov s výkonom 200 W, 1 kW až po 5 kW. Opäť nechýbal ovládací panel pre obsluhu. Vedľa neho bol aj kontrolný prijímač. V miestnosti bolo ešte jedno dôležité zariadenie, anténny prepojovač, za ktorého pomoci sa obsluha pripájala k jednotlivým anténam alebo poliam. Vďaka historickým fotografiám a serveru fortifikace.net si môžeme ukázať, ako to predtým vo vnútri vysielacej sály v Chloumku vyzeralo.

Vysielané informácie

Spojenie sa udržovalo dvoje, fónia a telegrafia – morse. Z výpovede pamätníkov vieme, že Chloumek neudržiaval stále krátkovlnné spojenie. Avšak rádio-reléové spojenie bolo udržiavané neustále. Ako záloha káblového spojenia bolo použité rádio-reléové spojenie. Staré objekty mali RDM a nové KPR. Išlo o relatívne úzky lúč s nízkym výkonom, ktorý nebolo prakticky možné zamerať a rušiť. KPR a bola to moderná verzia klasickej RDM a z pohľadu užívateľa išlo o obrovský rozdiel. KPR totiž bola absolútne bezobslužná (nehovoriac o veľkosti).

Telegrafia bežala síce nepretržite 24 hodín, avšak iba cvične. Boli vytvorené tabuľky, ktoré napodobňovali zašifrované správy. Telegrafista v prijímacom stredisku, tabuľku odoslal a vzápätí ju prijal od svojho náprotivku vo vysielacej stanici. Následne sa kontrolovala zhoda. V prípade ostrého použitia by prevádzka fungovala rovnako, len tabuľka by prišla prostredníctvom ďalekopisu z VS a odpoveď by bola do VS odovzdaná rovnakou cestou. Jednalo sa zrejme o zálohu pre prípad veľkého rušenia. Radista by iba miesto pri výstupe na vysielači sedel pri ďalekopise. Aj tento spôsob komunikácie prechádzal pravidelným overením funkčnosti. Priebeh overovania bol ale trochu odlišný. Pri ďalekopise sedel operátor, ktorý čítal takzvané „vozduchy“ (pozície lietadiel z planžetov) a po telefónnej linke ich hlásil na VS.

Fonia sa spravidla preverovala denne. Na pokyn z VS boli v príslušnom stredisku zapnuté vysielače, následne bolo nadviazané a takzvane odladené spojenie. Na káblovom závere bola linka prepojená na VS, kde DOZOR vykonal skúšku, a spojenie bolo ukončené. Rozhovor bol vedený výhradne v kódovaných slovách, obzvlášť veselé podľa pamätníkov bolo, keď sa občas po nejakej chvíľke dohadovania, čo že je to na druhej strane za blba, zistilo, že smena o polnoci zabudla prekódovať tabuľku. Ďalej bolo tiež testované vysielanie pre „Svitavy“. Zariadenie „SVITAVA-75“ bolo zvolávacie zariadenie pre vojakov z povolania. V podstate fungovala tak trochu podobne ako klasický pager. Jeho účelom bolo zvolať vojakov pri bojovej pohotovosti alebo prípadnej mobilizácii štátu. Jednou z liniek, ktoré si zaslúžia pozornosti, bola takzvaná „Stovka“. Jednalo sa totiž podľa všetkého o vševojskovú linku, prostredníctvom ktorej sa vyhlasovala mobilizácia. Aj keď boli linky každého pol roka prečíslované, tejto linke číslo 100 v nejakej podobe vždy zostalo. 

Ukončenie prevádzky

Prevádzka v Chloumku bola ukončená v roku 1999, objekt je však stále vo vlastníctve AČR a je strážený strážnou službou VLS a.s. V minulosti však už padli návrhy na jeho odpredaj a tak sa dá očakávať, že skôr alebo neskôr bude objekt predaný.

2.2.3 RPS Kostelec nad Labem

Prijímacie stredisko prijímalo informácie z terestrického a káblového vysielania. Následne ich posielalo prostredníctvom diaľkového kábla veliteľskému stanovištu. Jednotlivé rádiové vysielacie stanice (RVS) boli ovládané práve z prijímacieho strediska. V RPS navyše prebiehala prax radistok, ktoré sem jazdili na „odposluch“. Ďalšou funkciou RPS bol taktiež monitoring terestrického vysielania.

Prijímacie stredisko bolo energeticky veľmi náročnou prevádzkou. Prístroje na príjem vysielania mali totiž veľký príkon. Demaskujúcim prvkom boli aj rozsiahle anténne polia. Práve z vyššie uvedených dôvodov nesmelo byť RPR súčasťou veliteľského stanovišťa a pôsobilo úplne oddelene. Presnejšie platili nasledujúce pravidlá. Vysielacie stredisko muselo byť vzdialené minimálne dva kilometre od prijímacieho strediska alebo veliteľského stanovišťa. Prijímacie stredisko potom muselo byť vzdialené vždy najmenej 600 metrov od veliteľského stanovišťa. Pri nedodržaní tohto pravidla by totiž došlo k rušeniu signálov alebo vyzradeniu polohy veliteľského stanovišťa. S možnosťou zničenia RPS sa v rámci armádneho plánovania počítalo. Aj preto boli veliteľské stanovištia vybavené záložnou komunikačnou technikou.

Dispozícia areálu

GPS: 50.2223847N, 14.5987039E
Areál RPS v Kostelci nad Labem bol uvedený do prevádzky v roku 1981, teda v čase, keď bola dokončená výstavba ústredného veliteľského stanovišťa v Starej Boleslavi. Práve tomuto veliteľskému stanovisku RPS v Kostelci slúžilo. Toto stredisko je trošku výnimkou, pretože nemalo žiadny zodolnený podzemný objekt, okrem malého úkrytu UŽ-6 v severnej časti areálu. Stredisko teda tvorili iba dve nadzemné budovy a anténne polia. Taktiež nie sú záznamy, že by tu prebiehala prax radistov a radistok.

neboli nájdené žiadne obrázky

Ukončenie prevádzky 

RPS v Kostelci nad Labem je teraz v súkromnom vlastníctve. Na leteckých snímkach v roku 2006 boli ešte v celom areáli viditeľné stožiare antén. Teraz už po nich ostali len pätky, malý kryt bol zasypaný.

2.3 Ďalšie objekty útvaru 7509

Rádiový prápor 17. stíhacieho a spojovacieho pluku 7. leteckej armády PVOS nebol tvorený iba vyššie spomínanými objektmi. Na zabezpečenie jeho správnej funkcie bolo potrebné vybudovať aj ďalšie objekty, ako sú napríklad dielne, školiace zariadenia, sklady alebo aj pomocné poľnohospodárske hospodárstvo. Pre úplnosť dodávame, že niektoré objekty neslúžili svojmu účelu po celú dobu existencie siete, ale boli jej súčasťou iba po určite časové obdobie.

Stredisko Bohnice –tu sa školili všetci mechanici v dvojmesačnom kurze, zakončenom skúškami. Ďalej sa tu školilo v pokračovacom kurze cca po 3/4 roku. Stredisko Bohnice bolo vybavené jednak KV vysielačmi R 118 a R 102 a ďalej VKV rádiostanicami pre I. letecké pásmo. Stredisko bolo umiestnené v terajšej budove č. 36 v areáli Psychiatrickej liečebne Bohnice.

Satalice – jedno zo stredísk sa nachádzalo aj v pražských Sataliciach, kde bola budova zdieľaná s poštármi, neskôr so Správou rádiokomunikácií. Miestni pamätníci si určite vybavia anténne pole s dominantnými, pôvodne 110 m vysokými stožiarmi a radom horizontálnych (Nadenenkových) dipólov. Prevádzkovala sa tu ako spojenie vnútroštátnej – meteosprávy alebo spojenie s lietadlami. Ale aj spojenie medzinárodné, kde udané smery boli napríklad Moskva, Minsk, Varšava a Vladivostok. Ako kuriozitu možno spomenúť aj fakt, že náprotivky hlásili, prečo posielame niekoľkokrát rovnaké správy bez ich vyžiadania. Dôvodom bolo to, že výkon vysielača bol veľmi vysoký a odrazom pod ionosférou išiel dvakrát okolo Zeme. Tieto vynikajúce výsledky boli údajne preto, že v zemi pod anténami (protiváha) sú zakopané tony medených pásikov.

Karlín – tu sa nachádzali spojárske dielne, služobne s ďalekopismi, a morse linky. Do Karlína dochádzali aj radistky na odpočúvanie. Bol tu aj dozor nad spojením.

Vidovice a Čestlice – Vidovice slúžili až do konca 70. rokov ako záložné veliteľské stanovište siete PVOS. V Čestliciach sa nachádzala spojovacia rota s rádiovou čatou, ktorá obsluhovala mobilné stanice. Jej súčasťou bola aj čata „linkárov“. Rota spadala pod spojovaciu zástavu, ktorá sídlila v kasárňach na Pohorelci. Pri poplachu sa väčšinou vyrážalo so stanicou R-824 k Vidovicím, do priestoru učňovskej školy aranžérok. Tam bola v drevenom objekte K20 stabilná stanica R-824, s trvalou obsluhou. Za pomoci metalického vedenia sa vysielalo aj z kaštieľa vo Vidoviciach, kde bol planžeť. Vidoviciam a Čestliciam sa však hovorilo „vykričaný ranč“. Ich súčasťou bolo totiž aj pomocné poľnohospodárske hospodárstvo, kde sa chovali ošípané a posielali sa sem vojaci s prúsermi. V neskoršej fáze nebolo u týchto dvoch „rančov“ spojenie 17. leteckého spojovacieho pluku prioritou.

So sieťou 17. spojovacieho pluku patrilo aj jedno malé stredisko, kdesi pri Brne. Jeho presné umiestnenie však zatiaľ ešte nepoznáme.

2.4 Modernizácia siete 

Potom, čo došlo v roku 1981 k presťahovaniu veliteľského stanovišťa do Brandýsa nad Labem, presťahovalo sa prijímacie stredisko do neďalekého Kostelca nad Labem. Napriek tomu bolo prijímacie stredisko v Kunraticiach aj naďalej využívané, rovnako tak ako stará sieť vysielacích staníc. Raz za rok sa robila v Boleslavi mesačná údržba a prevádzka sa presunula do K16 – s RPS v Kunraticiach. V prípade zničenia VS v Boleslavi mala prevádzka okamžite prejsť na objekt K16. Pre tento prípad bola v RPR Kunratice pripravená stála posádka v počte 4 mužov, 2 radisti + 2 mechanici ak tomu niekoľko „roťákov“, kuchár, topič, vodič. Od septembra 1990 bola do areálu v Kunraticiach presťahovaná praporčická škola radistok. Dodajme ešte, že v rámci vysielania podľa všetkého tiež existovala možnosť priamej prevádzky, teda vysielania, z VS priamo na vysielače. O bežnú prax ale nešlo.

2.5 Spôsob realizovania prenosu

Spojenie sa udržovalo dvoje, fónia a telegrafia – morse. Telegrafia bežala síce nepretržite 24 hodín, avšak iba cvične. Táto prevádzka prebiehala následne. Boli vytvorené tabuľky, ktoré napodobňovali zašifrované správy. Telegrafista, ktorý sedel na prijímacom stredisku, tabuľku odoslal a vzápätí ju prijal od svojho náprotivku vo vysielacej stanici. Následne sa kontrolovala zhoda. V prípade ostrého použitia by prevádzka fungovala rovnako, len tabuľka by prišla prostredníctvom ďalekopisu z VS a odpoveď by bola do VS odovzdaná rovnakou cestou. Jednalo sa zrejme o zálohu pre prípad veľkého rušenia. Keby nebolo možné použiť ďalekopisnú prevádzku, bol nastavený rovnaký systém ako vyššie uvedený. Radista by iba miesto pri výstupe na vysielač sedel pri ďalekopise. Tento spôsob komunikácie prechádzal aj pravidelným overením funkčnosti. Priebeh overovania bol ale trochu odlišný. Pri ďalekopise sedel operátor, ktorý čítal „vozduchy“ (pozície lietadiel z planžetov) a po telefónnej linke ich hlásil na VS.

Fonia sa spravidla preverovala denne. Na pokyn z VS boli v príslušnom stredisku zapnuté vysielače, následne sa nadviazalo a takzvane odladilo spojenie. Na káblovom závere sa linka prepojila na VS, kde DOZOR vykonal skúšku, a spojenie bolo ukončené. Rozhor bol vedený iba v kódovaných slovách, obzvlášť veselé podľa pamätníkov bolo, keď sa občas po nejakej chvíľke dohadovania, čo že je to na druhej strane za blba, zistilo, že smena o polnoci zabudla prekódovať tabuľku.
Ďalej sa testovalo vysielanie pre „Svitavy“, aby sa dalo overiť, či sú na príjme. Ďalšia zaujímavá linka bola takzvaná „Stovka“, aj keď boli linky každého pol roka prečíslované, tejto linke číslo 100 v nejakej podobe vždy zostalo. Jednalo sa totiž podľa všetkého o vševojskovú linku, prostredníctvom ktorej sa vyhlasovala mobilizácia. Pri prijímači sa držala služba nepretržite a mávalo vraj veľmi nepríjemné následky, keď obsluhe unikol kontrolný telegram.

Ako záloha káblového spojenia bolo použité rádio-reléové spojenie. Staré objekty mali RDM a nové KPR. Išlo o relatívne úzky lúč s nízkym výkonom, ktorý nebolo prakticky možné zamerať a rušiť. KPR a bola to moderná verzia klasickej RDM a z pohľadu užívateľa išlo o obrovský rozdiel. KPR totiž bola absolútne bezobslužná (nehovoriac o veľkosti).

Vo vysielacích staniciach sa ale vyskytovali aj ďalšie typy spojenia. Napríklad vysielače pracujúce na krátkych vlnách. Nevýhodou KV vysielačov však bola charakteristika vysielania. Ich prevádzka bola totiž všesmerová, prípadne široko smerovaná s veľkým vyžarovacím výkonom, pre spojenie na veľké vzdialenosti. Oproti tomu RR (rádio-reléové) a RRTF spoje boli určené na prenos dát medzi dvoma danými bodmi (tzn. museli na seba vidieť).

2.6 Zánik siete 

Sieť PVOS definitívne zanikla v roku 1999. RVS „staré siete“ boli rozpredané do osobného vlastníctva. RPS V Kunraticiach bolo zbúrané, vrátane zodolneného podzemného objektu. Objekt VS K16 na Duškovej ulici dodnes vlastní armáda, rovnako tak ako objekty „novej siete“ v Chloumku a Benátkach.

3. Sieť Generálneho štábu

Stála rádiová sieť GŠ ČSLA vznikla 1. 6. 1955 prioritne pre potreby zaistenia spojenia s generálnymi štábmi Varšavskej zmluvy, prevádzkovania trvalej rádiovej siete na mobilizačné účely a kontrolu rádiovej prevádzky na armádnych frekvenciách. Sieť viedla medzinárodnú i vnútroštátnu prevádzku a bola tiež určená na zabezpečenie spojenia tylu čs. frontu a to od stupňa GŠ po stupeň útvar.

Od roku 1985 bol a stála rádiová sieť nahradená a pre komunikáciu medzi Generálnym štábom a Varšavskou zmluvou začal byť novo používaný systém troposférického spojenia BARS.

Sieť stálych rádiových staníc GŠ ČSLA spadala pod vojenský útvar s číslom 3255 s názvom „Spojovacie prevádzkové stredisko“. Útvar mal sídlo najprv v pražskej Podbabe, neskôr na Ruzyni a práve jeho príslušníci sa spolu s príslušníkmi 60. rádiovej práporu starali o zabezpečenie prevádzky na sieti stálych staníc blízko Prahy.

3.1 Zloženie siete

Rádiová prevádzka bola vedená z rádiového prijímacieho strediska Drahelčice. Ovládanie stredísk bolo realizované diaľkovo a to za pomoci stredísk RVS 1, 2, 3.

  • RVS 1 Studánka
  • RVS 2 Petřín, od roku 1977 Dřevčice, od 1. júna 1982 Libeř
  • RVS 3 Jičín

RVS 1 Studánka a RVS 3 Jičín mierovú prevádzku neviedli. Boli pripravené viesť rádiovú prevádzku za brannej pohotovosti štátu.

Pri RVS 3 Jičín dodajme, že túto stanicu sa nepodarilo presne lokalizovať. Vzhľadom na jej vzdialenosť od ostatných stredísk je jej samostatná existencia nepravdepodobná. Je však možné, že išlo iba o prevádzkové označenie a stanica existovala v rámci iného armádneho objektu.

3.1.1 RVS Studánka – Unhošť

Špeciálne strážený areál neďaleko Kladna. Vojaci základnej služby z vedľajšieho kasárenského areálu Unhošť – Čeperka o ňom vedeli len to, že sa k jeho plotu nesmie priblížiť. To, čo sa ale nachádzalo za elektrickým plotom, bolo predmetom mnohých špekulácií. Bol to snáď 8 poschodový krytu pre vládu? Skutočnosť bola trochu inde. Srdcom areálu bol zodolnený povrchový objekt, vystavaný v roku 1954. Počas desaťročí menil svoj účel, ale vždy s výraznou komunikačnou funkciou.

Dispozícia areálu

GPS: 50.0750481N, 14.0794361E
Dnes silne zdevastovaný areál, bol predtým tvorený dohromady 24 stavbami, ktoré mali predovšetkým obslužný charakter. Areál sa skladal z vonkajšej časti, kde boli predovšetkým garáže a z vnútorného, prísne stráženého areálu.

Obrana perimetra bola v roku 1972 tvorená trojitým plotom. Nebola to náhoda, v tomto roku totiž objekt prevzalo vojenské spravodajstvo. Tretí plot bol kontaktný – elektrický s napätím 400 voltov, ten bol však zapnutý iba za bojovej pohotovosti.

Za mierového stavu bola obrana tvorená detekčným drôtom a niekoľkými SUPmi – samostatne útočiacimi psami. Tí boli v areáli dokopy štyria. Občas sa objavujú aj špekulácie, či medzi 2. a 3. plotom neboli, v niekoľkých priestoroch, použité aj pyrotechnické nástrahy.

Vo vnútri vnútorného areálu sa nachádzali štyri železobetónové pevnôstky pre strelcov. Strieľne boli namierené smerom k objektu. Ešte v rokoch 2006 tu boli k nájdeniu zvyšky neznámeho zariadenia, ktoré bolo zrejme predchodcom prvých infra závor.

Ako sme už spomínali, najprísnejšia ostraha tu bola v 70. rokoch a na začiatku rokov 80., kedy objekt strážili strážcovia v čiernych kombinézach so samopalmi. V týchto rokoch tu ostrahu nevykonávali vojaci základnej služby, ale profesionáli.

Aby stráž vo vonkajšom areáli Studánky vykonávala službu riadne, mal každý strážny klasickú „pichačkovú“ kartu a počas smeny musel mať najmenej jedenkrát odpichnuté na hodinách, ktoré boli umiestnené v najvzdialenejšom mieste areálu.
Spôsob stráženia sa radikálne zmenil na konci 80. rokov, keď objekt prešiel späť pod Ministerstvo národnej obrany. Službu potom vykonávali vojaci základné služby.

Určenie objektu

Areál bol vystavaný v roku 1954. V tomto období patril pod Ministerstvo národnej obrany. K najväčšiemu zlomu však došlo v roku 1972, kedy boli dobudované obslužné budovy a celý areál prešiel pod „VI. správu Ministerstva vnútra – III. odbor“. Tá tu pôsobila až do druhej polovice 80. rokov. Jednalo sa o vojenskú kontrarozviedku, ktorá v tom čase bola súčasťou ŠtB (Štátnej bezpečnosti) – spadala teda pod Federálne ministerstvo vnútra. Na jej žiadosť bol vybudovaný aj elektrický plot a znateľne posilnená ostraha celého areálu.

Koncom 80. rokov areál spadal pod vojenský útvar 3255 a niesol označenie RVS1 – Studánka – Unhošť. Areál prešiel z používania FMV pod Ministerstvo národnej obrany, ktoré tu prevádzkovalo rádiové vysielacie stredisko siete Generálneho štábu. Stredisko bolo riadené diaľkovo z RPR Drahelčice a neviedlo mierovú prevádzku. Fungovalo by teda iba za brannej pohotovosti štátu. Možno predpokladať, že na tento účel by slúžila technika zaparkovaná v garážach. V celom areáli je totiž dodnes len jediné miesto, kde sa nachádza iba jediná pätka, na uchytenie antény.

Objekt RVS

Plán Studánka

Aj keď s istotou nevieme, po akú dobu zodolnený objekt ako vysielacia stanica slúžil, pre zjednodušenie ho ale tak budeme nazývať. Srdcom celého areálu je nadzemný monolitický železobetónový bunker, tvorený prízemím a prvým poschodím. V prípade prízemia sa jedná technologické zázemie. Celé prvé poschodie slúži ako vysielacia sála.

Konštrukcia objektu zodpovedá prototypom objektov z 2. svetovej vojny. Išlo o konštrukciu tzv. „hochbunkra“, ktorý je vysoko odolný proti leteckému bombardovaniu. Podobná konštrukcia bola použitá v 2. sv. vojne na ukrytie štábnych vlakov, ponoriek alebo železničných diel. Celý objekt je, zjednodušene povedané, akousi hromadou železobetónu, ktorá je tvarovaná tak, aby sa cez ňu prípadná rázová vlna prehupla.
Objekt mal dva vstupy. Strecha, respektíve horná časť stien objektu, obsahuje konštrukciu na uchytenie maskovacích sietí.

Napriek tomu, že sa jedná o povojnovú konštrukciu, vo vnútri by sme našli technológie, ktoré zodpovedajú začiatku 90. rokov. Vybavenie objektu bolo teda s istotou na konci 80. rokov modernizované. Bol tu napríklad kompresor klimatizácie alebo silný agregát ČKD s výkonom 288 kW, čo je na podobný objekt nadštandard. Našli by sme tu aj filtroventiláciu s regeneráciou vzduchu, tlakové fľaše alebo ovládanie elektrického plotu. Vodná nádrž bola umiestnená ako pod podlahou objektu, tak mimo objektu. Vodáreň pre celý areál skrýval jeden z objektov vo vonkajšom perimetri areálu. Nechýbala taktiež tlmiaca nádrž plná štrku, ktorej účelom bolo rozptýliť tlakovú vlnu.

Jediné, čo modernizované nebolo, bola klimatizácia. Do objektu by sa totiž už novodobá chladiaca jednotka nezmestila. Využilo sa teda starého systému chladenia, kedy kompresor stláčal chladiacu kvapalinu (freón), čím došlo k zahriatiu kvapaliny, tá bola následne pod tlakom vedená do výmenníka tepla (kondenzátor), kde sa schladila. Schladená kvapalina bola vedená do výparníka, kde došlo k rozptýleniu kvapaliny ak veľkému poklesu tlaku, čím sa kvapalina ešte viac schladila. Výparník teda fungoval ako chladič. Cez tento chladič fúkal ohriaty vzduch, ktorý bol nasávaný z vysielacej sály a tak došlo k jeho schladeniu. Tento schladený vzduch sa následne znovu použil na chladenie technológií v sále. Kvapalina z výparníka putovala späť do kompresora, kde sa znova stlačila a celý okruh sa opakoval. Okruh klimatizácie bolo možné otočiť (z výparníka sa stal kondenzátor a z kondenzátora výparník) a došlo tak naopak k vykurovaniu objektu.

Na druhom poschodí boli vysielacie technológie, tie si však armáda pred opustením objektu samozrejme odviezla. Zostali tu po nich iba výstupy koaxiálnych káblov a niekoľko málo ďalších fragmentov. Káblové priechodky v stenách však slúžili iba pre vzdušné vedenie a po obmedzenú dobu. Neskôr, s príchodom koaxiálnych káblov boli káble vyvedené káblovým kanálom v podlahe.

Zánik vysielacieho strediska

Medzi rokmi 2000 a 2001 bol objekt súčasťou Základne komunikačných a informačných systémov AČR, v roku 2002 bola ale jeho prevádzka definitívne ukončená. Následne sa niekoľko rokov riešil prevod majetku. Boli tu aj pokusy z hlavného objektu urobiť múzeum, nakoniec ale žiadny zo zámerov nebol realizovaný. Medzitým z objektu mizlo všetko zostávajúce vybavenie a budovy boli použité ako záloha banke. Teraz je areál silne zdevastovaný a betónové torzo objektu je zneprístupnené. Pozemky majú byť v budúcnosti použité ako stavebné parcely.

3.1.2 RVS Libeř

Malá stredočeská dedina Libeř leží len pár kilometrov od Prahy. Práve tu sa nachádzalo jedno z radu vysielacích stredísk siete, ktorý neskôr používal Generálny štáb. Pôvodne tu nechýbali celkom tri rozsiahle anténne polia. Dodnes stojí kasárenská budova pre ubytovanie malej posádky, dielne alebo sklady. Tým najzaujímavejším sú ale dve stavby uprostred areálu. Podzemný komplex a betónová kupola. Poďme sa ale na areál v Libeři pozrieť detailnejšie.

Dispozícia areálu

GPS: 49.9313086N, 14.4743269E
Výstavba RVS v Liberi bola zahájená začiatkom 50. rokov. Areál sa v týchto rokoch znateľne líšil od súčasnej podoby. Nenašli by sme tu napríklad tesko barák oproti betónovej kopule, ktorý bol dostavaný až v 70. rokoch. Modernejší železobetónový podzemný objekt bol dostavaný až v roku 1982.
Areál mal pomerne slušné zázemie, nechýbala kasáreň s vlastnou kuchyňou a úkrytom, učebne, dielne, strážnice, garáž alebo napríklad volejbalové ihrisko. Na areál tesne nadväzovali aj tri anténne polia s označením sever, západ, východ.

neboli nájdené žiadne obrázky

Určenie areálu

Areál najprv slúžil Protivzdušnej obrane štátu a spadal teda pod 17. spojovací pluk, súčasťou siete Generálneho štábu sa stal až v roku 1982. Do tejto doby bola prevádzka vedená zo stredísk RVS 2 – Petřín, od roku 1977 z RVS 2 – Dřevčice a od 1. júna 1982 práve z RVS 2 – Liber.

Sieť používaná Generálnym štábom umožňovala komunikáciu medzi velením ČSLA a ľubovoľným útvarom, ako aj komunikáciu medzi velením ČSLA s hlavným velením Varšavskej zmluvy. Až v roku 1985 sa začal používať modernejší komunikačný systém s názvom BARS.

Betonová kopula

Konštrukcia objektu zodpovedá prototypom objektov z 2. svetovej vojny. Tvar objektu je zvolený tak, aby bol vysoko odolný proti leteckému bombardovaniu a aby sa cez neho prípadná rázová vlna prehupla. Celý objekt je, zjednodušene povedané, akousi hromadou železobetónu. Hrúbka vonkajšieho múru objektu je úctyhodných 3,5 metra.

neboli nájdené žiadne obrázky

Objekt betónovej kupoly bol predtým najdôležitejšou budovou areálu a slúžil ako RVS. Na jeho spodnom poschodí by sme našli technológie na zabezpečenie chodu objektu, jednalo sa predovšetkým o náhradný zdroj energie, nádrž na PHM, filtroventiláciu a vzduchotechniku, ale napríklad aj vodáreň.
Na hornom poschodí boli umiestnené samotné vysielače. Ich existenciu potvrdzujú predovšetkým káblové priechodky na strope objektu. Priamo na strope objektu boli umiestnené aj niektoré antény.

V 70. rokoch však vysielacia sála kupoly prestala dispozične stačiť a tak bol dostavaný vedľajší tesko barák, kam bola časť vysielačov presunutá. Tento domček potom plnil funkciu vysielacej sály a bol chránený iba valom zeminy.

Po dostavbe zodolneného podzemného objektu bola kopula prerobená na energetické centrum. Boli odstránené mohutné tlakové dvere a do spodného poschodia boli umiestnené dva diesel agregáty ČKD, každý s výkonom 288 kW. Ďalšia časť objektu bola využitá na chladenie týchto dvoch agregátov. Nádrž na PHM zostala zachovaná. Horné poschodie bolo prepažené, časť bola využitá ako elektrorozvodňa a časť na umiestnenie vzduchotechniky a filtrov.

Zodolnený podzemný objekt

Podľa požiadavky na umiestnenie RVS Generálneho štábu, bol v roku 1982 dokončený podzemný objekt, ktorý obsahoval najmodernejšie technológie a spĺňal najprísnejšie požiadavky. Nechýbali magnetické zámky, klimatizácia alebo napríklad servisné šachty na manipuláciu s technikou.

Napriek tomu, že veľkosť objektu budí rešpekt, smeny v objekte boli iba trojčlenné, prítomný bol mechanik, operátor a veliteľ smeny. Zmena bola 24 hodinová, práve z toho dôvodu v objekte nechýbala kúpeľňa, kuchynka, šatňa a odpočiváreň.

Srdcom celého objektu bola vysielacia sála, kde boli umiestnené vysielače. Spojenie sa udržovalo dvoje, fónia a telegrafia – morse. Podľa veľkosti sály si možno urobiť predstavu, koľko technológií tu muselo byť umiestnených. Predtým by sme tu našli vysielače s výkonom 200 W, 1 kW, ale napríklad aj 5 kW. Vysielače boli chladené vzduchom, preto v podlahe môžete nájsť výstupy chladenia. Ohriaty vzduch bol zo sály následne odsávaný a opätovne schladený cez chladič. Pred sálou sa v menšej predsieni nachádzal ovládací pult pre spojovaciu techniku. Vo vedľajšej miestnosti je aj telefónna ústredňa. Ako rarita tu zostal modulátor, ktorý dokázal nahustiť 24 kanálov do jedného páru kábla. Z rozprávania pamätníkov vieme, že sa tu koncom 80. rokov nachádzali vysielače R-102 a a R-140 a vysielalo sa teda na krátkych vlnách.

To čo by sme v objekte hľadali márne, bol dieselagregát, oba agregáty boli umiestnené v kopulovitom objekte, ako sme už spomenuli skôr. Nechýbala tu však elektro rozvodňa, ktorej súčasťou bol aj ovládací pult, kde bolo možné ovládať nielen magnetické zámky, ale aj vzduchotechniku. Ďalej by sme tu našli miestnosť usmerňovača alebo akumulátorovňu.

Práve vzduchotechnika tvorila takmer 1/3 celého objektu. K nájdeniu tu bola klimatizácia výrobcu Janka Radotín, kompresor klimatizácie a mohutné chladiče.

Okrem chladenia technológií, bolo ale potrebné zaistiť aj dýchateľný vzduch pre posádku, nechýba tak filtroventilačná jednotka.

Proti rázovej vlne je objekt zaistený zalomeným tunelom sania, ale aj elektricky ovládateľnými žalúziami a tlakovými uzávermi. Pre prípad plnej izolácie objektu je tu možné nájsť aj sklad tlakových fliaš, pomocou ktorých bolo možné celý objekt pretlakovať.

Zánik areálu

Areál v Liberi je stále vo vlastníctve Armády SR a jeho stráženie zaisťujú VLS a.s. Ešte do roku 2002 však armáda objekt využívala a prúdili ním informácie.

3.1.4 RPS Drahelčice

Súčasťou RPS bolo pracovisko kontroly rádiového vnútroštátneho spojenia a prípravy prevádzkových údajov pre podriadených účastníkov rádiových sietí. Okrem tejto činnosti prijímacie stredisko Drahelčice zabezpečovalo prípravu radistok a radistov.
Súčasťou uzla bolo aj pracovisko ZAS (utajené spojenie) priamo v budove GŠ.

Drahelčice boli vybavené množstvom prijímačov (R 250, Molybdén, AMUR, R 155, R 311, R 312, R4, R 327, Topoľ) a príslušnými prostriedkami na diaľkové ovládanie kľúčových liniek. Súčasťou areálu boli aj rozsiahle anténne polia. To všetko dohromady kládlo obrovské nároky na elektrický príkon.

V Drahelčiciach bol ešte jeden areál, ktorý však patril MV. Bola v ňom zaisťovaná činnosť, ktorá nemala s armádou nič spoločné.

V prvej polovici 70. rokov bol v rámci tohto areálu vybudovaný rozsiahly podzemný bunker, ktorý mal zaisťovať sebestačnosť objektu aj v prípade konfliktu. Ten je však teraz zaplavený spodnou vodou. Areál stojaci na povrchu bol asanovaný.

3.2 Ukončenie prevádzky siete GŠ

Dnes už kedysi obrovská vysielačka GŠ síce nie je aktívna, ale nie je to až tak dávno, čo sa odtiaľto vysielalo. Až do roku 1999 sieťou prúdili informácie a zhruba do roku 2004 armáda Českej republiky stále časť objektov využívala.

Dokumentárny film o sieti PVOS a GŠ:

https://www.stream.cz/prisne-utajovana-mista/10006545-vysilacka-do-moskvy-cela-verze

___________________________

Pouužité zdroje:

  • Text prevzatý z fortifikace.cz so súhlasom administrátora.
  • Fotografie prevzaté z fortifikace.cz so súhlasom administrátora (autor: Patrik Jambor).
  • fortifikace.net