Areál v Holýšove, kde po desaťročia prebiehala výroba, má bohatú históriu. Prvé továrenské haly tu boli vybudované už na konci 19.storočia keď známym sklárom Zieglerom tu bola zahájená výroba liateho tabuľového skla. Jednalo sa o najväčšiu skláreň v strednej Európe, ktorá dodávala svoje výrobky po celom kontinente. Skláreň skončila činnosť v roku 1934 hlavne kvôli hospodárskej kríze.
Holýšov bol medzi svetovými vojnami prevažne nemecky hovoriacim mestom, a preto sa stal súčasťou Sudet a po podpísaní Mníchovskej dohody v roku 1938 pripadol do Ríše.
Bývalá skláreň bola v roku 1939 prebudovaná na muničnú továreň MWH (Metalwerke Holleischen). V období druhej svetovej vojny bola v areáli zavedená výroba protilietadlovej munície, na ktorej výrobe sa podieľali aj zajatci z neďalekého tábora. Prevádzka továrne sa delila na dve časti. Prvá s označením Werk I bola umiestnená práve v priestoroch bývalej sklárne a pracovníci v nej produkovali iba mechanické súčiastky nábojov. Závod označovaný ako Werk II bol vybudovaný zhruba 2 kilometre od obce a zaisťoval následne celú kompletáciu striel (49°36’44.507″N, 13°5’10.231″E). V týchto priestoroch po vojne vznikla vojenská kasáreň československej armády. Továreň bola koncom vojny bombardovaná spojeneckými jednotkami, ale väčšina zásahov ju minula. Dnes na tomto mieste funguje civilný priemyselný areál. Oba závody boli prepojené lanovkou, ktorá privážala z Werk I do Werk II mechanické diely striel.
Továreň potrebovala veľké množstvo pracovníkov. Na území Holýšova, ktoré má dnes o tisíc menej občanov, než koľko počas vojny pracovalo v továrni, preto vzniklo šesť pracovných a zajateckých táborov, ktoré boli rozdelené podľa národností. V nich boli ako totálne nasadení, ktorí sem prišli z protektorátu na prácu, tak aj nemecké ženy, ktoré tu plnili takzvanú ríšsku pracovnú službu, aj vojnoví zajatci napríklad z Poľska, Talianska Ruska. Ku koncu vojny v roku 1944 Nemci zriadili na mieste dokonca aj pobočku koncentračného tábora Flossenbürg. V ňom bolo väznených na konci apríla 1945 okolo tisícky žien. Najčastejšie išlo o Francúzky, Poľky a Rusky.
Koncentračný tábor pre mužov bol umiestnený rovnako ako ženský koncentračný tábor v bývalej ovčiarne zabranom rodine Pičmanov. Ovčiareň sa nachádzala v tesnom susedstve vidieckej usadlosti (49°36’21.812″N, 13°5’55.389″E) Jeho súčasťou bol aj jeden krytý protiletecký úkryt typu Luftschutz-deckungsgraben.
LSDG v priestoroch býv. koncentračného tábora (podzemi.vplzni.com)
Po skončení vojny sa výroba začala orientovať na automobilový priemysel. Holýšovský závod SVA, čiže Štátna výrobňa autodielov, bol zaradený do skupiny Československých automobilových opravovní a začal výrobu náhradných dielov pre všetky typy úžitkových a osobných automobilov, ktoré sa u nás vtedy vyrábali. Od roku 1957 tu nastala hlavná výroba a rozvoj častí autobusov a dielov autobusov Škoda 706 RTO.
V Československu sa vtedy na výrobe autobusov 706 RTO podieľali podniky LIAZ, ktoré dodávali podvozky a Karosa, ktorá pridala karosérie a vykonávala finálnu kompletáciu. Od roku 1958 boli v Holýšove vykonávané generálne opravy autobusov, pri ktorých boli na pôvodný podvozok dosadzované karosérie typu RTO vyrobené práve v Holýšove, čím de facto vznikol nový automobil. V rokoch 1967 až 72 potom holýšovský podnik staval vlastné autobusy s označením 706 RTO-SVA. To bolo aj obdobie najväčšej slávy, kedy sa vtedy vyrábalo až osem autobusov denne.
Na prelome 60. a 70. rokov pracovalo v závode okolo 1200 zamestnancov.
V tomto období zaznamenáva fabrika veľký rozvoj, pretože tam dochádza aj k vývoju a rozvoju konštrukčnému týchto výrobkov až po prototypy rôznych zájazdových autobusov a výrobu televíznych vozidiel, ktoré až do doby okolo roku 2000 snáď slúžili Československej televízii. Podnik získal jedinečné technické know-how, rozvíjal nové technológie a mal aj vlastných konštruktérov na výrobu náradia.
Zmena nastala v roku 1972, kedy bola výroba autobusov v Holýšove ukončená a kedy bol závod začlenený do národného podniku LIAZ. Jeho výrobný program bol postupne prevedený na výrobu rôznych typov kabín vodiča pre všetky modifikácie úžitkových automobilov značky LIAZ.
Po revolučnom roku 89 došlo k poklesu výroby, následne v roku 1992 bola založená akciová spoločnosť SVA. Táto spoločnosť s približne 800 pracovníkmi hľadala nové výrobné programy, ktoré by nahradili skoršiu produkciu kabín. Úspešne sa podarilo nadviazať kontakty s významným nemeckým výrobcom zájazdových autobusov, firmou Kässbohrer Setra, neskôr začlenenou do spoločnosti EvoBus a holýšovský závod začal pre tieto autobusy vyrábať množstvo karosárskych dielov.
Na konci 90. rokov prejavila spoločnosť EvoBus záujem o založenie spoločného podniku s SVA. K tomu nakoniec nedošlo. V tej dobe takmer polovica zamestnancov SVA produkovala výrobky pre EvoBus a obe firmy dokonca zdieľali jednu výrobnú halu. Následne si však firma EvoBus postavila vlastné výrobné priestory a pretiahla časť zamestnancov SVA. Obom firmám sa celkom darilo a o to viac prekvapujúca bola skutočnosť, že v roku 2008 majiteľ podniku SVA naplno rozbehnutú výrobu, zamestnávajúcu tristo ľudí, ukončil. Odvtedy je kedysi preslávený podnik v likvidácii a jej haly zívajú prázdnotou.
Protektorát Čechy a Morava 1939-45
Fabrika má rozsiahle podzemie. Počas fungovanie muničnej továrne za druhej svetovej vojny bol z každej nadzemnej haly vchod po schodoch do týchto pivničných priestorov a bola sem umiestnená časť výroby (menšie dielne), sklady, šatne, sociálne zariadenia a sprchy, nakoľko vo fabrike pracovalo až 3000 zamestnancov a v halách žiadne hygienické zázemie nebolo Niektoré umyvárne sú ešte pôvodné, s kamennými fontánami. V podzemí bolo tiež vybudovaných niekoľko protileteckých úkrytov LSR (lufstschutz-raum). Dodnes je tu možné nájsť pôvodné nemecké nápisy a tiež dochovanú pôvodnú nemeckú filtroventiláciu. Úkryty boli osadené plynotesnými dverami typu .,Mono G-H“ [MGH RL3-39/82] – (vyrobené z 19 mm drevenej dosky s obojstranne lepenými drevovláknitými doskami, každá s hrúbkou 5 mm, plechový rám v tvare U), ktoré vyrábala Deutsche Metalltfuenwerke Aug. Schwarze AG, Brackwede.
Civilná obrana
Po skončení vojny, za čias SVA a neskôr LIAZ využila podzemné priestory civilná obrana, ktorá v nich zriadila štáb CO objektu spolu so štábom obrany závodu. Existujúce protiletecké úkryty využila pre potrebu ukrytia svojich zamestnancov, avšak boli ponechané v pôvodnom stave.
Veliteľské stanovište je typu SPRÚ, bez odolnosti. Filtroventiláciu vzduchu zabezpečovala iba pôvodná nemecká FVZ. Elektrická energia bola dodávaná iba z vonkajšej siete. Záložn´´y zdroj nebol k dispozícii. Voda a kanalizácia bola napojená na verejnú sieť. Núdzová zásoba vody nebola riešená.
VS CO OBT dispozične pozostávalo z miestnosti náčelníka CO OBT, operačnej sály velenia, strojovne FVZ, prieskumnej skupiny, spojovacej skupiny a miestnosti štábu obrany závodu.
Objekt bol neskôr dovybavený plynotesnými dverami D-0.
V pivničných priestoroch bol umiestnený taktiež sklad CO.
Zvyšné podzemné priestory, boli používané ako sklady nástrojov, materiálu a funkcia šatní, sociálnych zariadení a spŕch ostala zachovaná.
V areáli závodu pri hlavnom vstupe sa nachádza pozorovateľňa CO, ktorá bola dodatočne inštalovaná na teleso komína. Pozorovateľňa má 4 zazubené priezory.
Pozorovateľňa CO (mapy.cz)
___________________________
Použité zdroje:
- www.fortifikace.net
- www.plzen.rozhlas.cz
- www.lidovky.cz