Výstavba vykonaná firmou AEG Union prebehla v rokoch 1911 – 1913, bolo tu inštalovaných šesť kotlov a dva turboalternátory s celkovým výkonom 6,8 MW. Oficiálne bola prevádzka elektrárne začatá 1. apríla 1913. Podľa Českej televízie bola v rokoch 1913 až 1930 najmodernejšou elektrárňou južnej Moravy a zaslúžila sa o postupnú elektrifikáciu kraja.
Elektráreň bola v priebehu rokov postupne rozširovaná, boli tu vystavené ďalšie kotle a elektrické soustroje, takž v roku 1929 mala inštalovaný výkon 49,8 MW. Aj v ďalších rokoch dochádzalo k navyšovaniu výkonu a modernizácii starších zariadení, ako posledný bol v roku 1964 do prevádzky uvedený blok s výkonom 50 MW, maximálny inštalovaný výkon elektrárne dosiahol 115 MW. Prevádzka elektrárne bola ukončená 30. mája 1993 v súvislosti s ukončením ťažby uhlia v rosicko-oslavanskej panve.
Úsek ukrytia
V areáli tepelnej elektrárne bol vybudovaný jeden STOÚ, postavený štôlňovým spôsobom. Úkryt zároveň slúžil aj ako veliteľské stanovište štábu civilnej obrany objektu. Pôvodne bol vybudovaný už počas okupácie ako protiletecký úkryt LSS. Zároveň je pravdepodobné, že zmienené LSS vzniklo z banskej štôlne, ktoré sa v týchto miestach nachádzali. Starý vojnový objekt bol označovaný ako skladisko U-100.
Rozhodnutie na atomizáciu tejto stavby padlo v roku 1951, práce začali v 1952 a ukončené boli o rok neskôr v 1953. Celkové náklady sa vyšplhali na približne 9 000 000 kčs. Investorom bol EJN Brno. Kapacita úkrytu činila 192 osôb, 40 členov mal samotný štáb CO objektu. Vybudovaný bol v tretej triede odolnosti.
Úkryt má dva vstupy, západný bol ponímaný ako vstup pre ukrývané osoby, východný ako vstup pre členov štábu CO. Na oboch sú osadené tlakovo plynotesné dvere typu D-7,5. Pre prípad zavalenia vstupov bol ešte vybudovaný spoločný núdzový výlez, ústiaci v nezavaliteľnom priestore mimo areálu elektrárne.
Vstupy sú na konci (v čistej časti) spojené chodbou, ktorá obsahuje priestory pre ukrývaných a technické zázemie. Na východnom konci tohto tubusu bolo vyrazené jeho predĺženie, v ktorom sídlil štáb. V dnešných dňoch už je úkryt vyradený z evidencie a je v poľutovania hodnom stave. Z vybavenia štábu neostalo nič, priečky niektorých miestností boli zbúrané a technické vybavenie sa už nenachádza vo funkčnom stave.
Vzduchotechnika:
Výmenu vzduchu zabezpečovalo ešte vojnové zariadenie FVZ, dokonca aj s režimom regenerácie. V neskoršej dokumentácii sa toto zariadenie uvádza ako ,,nezodpovedá platným smerniciam CO“. Môže fungovať v režime ventilácia, filtrácia a ventilácia, izolácia a už zmienená regenerácia. Doba izolácie bola 1,7 hodiny. Využitý vzduch z úkrytu je odvádzaný pretlakom pomocou odvodných elementov do vonkajšej atmosféry. Nejedná sa však o už známe TPÚ a LPÚ bežne osadené v úkrytoch CO, no opäť o staršiu výbavu stavby z čias vojny.
Elektroinštalácia
Úkryt je napojený na verejnú el. sieť. Pre rozvod el. energie je v objekte vlastný rozvádzač. Núdzovým zdrojom boli akumulátorové batérie v samostatnej akumulátorovni.
Vodné hospodárstvo
Zásobovanie vodou je vyriešené z verejného zdroja. Pre prípad potreby boli inštalované nádrže na vodu.
Zdravotechnika
V podzemí sa odvodňujú podlahové vpuste a sociálne zariadenia (WC, umývadla, pisoáre). Pre objekt je vybudovaná akumulačná jímka. Odpadová voda sa z nej následne dostáva do verejnej kanalizácie za pomoci kalového čerpadla.
Použité zdroje: