Mesto Lillafüred pri Miškolci ukrýva vo svojom horskom masíve jeden z najzaujímavejších objektov studenej vojny v Maďarsku. Pod názvom „Szikla“ (v preklade Skala) tu vzniklo rozsiahle podzemné veliteľské stanovište protivzdušnej obrany (VS PVOS), ktoré malo chrániť nielen mesto a priemyselnú oblasť Miškolca, ale zároveň slúžilo ako súčasť celoštátneho systému PVOS. Jeho história siaha od čias Maďarského kráľovstva, cez druhú svetovú vojnu a éru Studenej vojny až po prekvapivú premenu na diskotéku v 90. rokoch.
Počiatky a výstavba
Oblasť Lillafüredu bola už koncom 19. storočia známa ako obľúbená rekreačná destinácia. Hotel Palota, otvorený v roku 1930, sa stal vyhľadávaným miestom politikov a spoločenskej elity. V jeho susedstve sa však v rokoch 1926 – 1931 budoval aj tajný objekt, ktorý dostal prezývku „Szikla“. Pôvodne sa počítalo s využitím podzemného objektu len pre ukrytie obyvateľstva, neskôr však fungoval ako jeden z troch najdôležitejších veliteľských stanovíšť protivzdušnej obrany Maďarskej ľudovej republiky.
Do hory Dolka na brehu jazera Hámori bol razením vytvorený viacpodlažný komplex s plochou 1 320 m² a tromi vchodmi, pričom sa na stavbe podieľalo približne 3 000 pracovníkov. Areál zaberal dokopy plochu 4 000 m². Celkové investičné náklady dosiahli 12 miliónov pengő (pozn. maďarská mena do roku 1946), z ktorých časť financovala Maďarská národná banka.
Okolie výstavby sledovala aj československá tajná služba, preto maďarské úrady údajne zakrývali práce na úkryte budovaním parku Függőkert a samotného Hotelu Palota a vyvracali tvrdenia, že tu prebieha stavba akéhokoľvek podzemného objektu.
Kolovali dokonca legendy o prepojovacích tuneloch, ktoré mali viesť až k hradu Eger alebo do susedného Hotela Palota.
Szikla v službách protivzdušnej obrany
Význam objektu narástol po amerických náletoch na Miškolc v júni 1944, pri ktorých zahynulo vyše 200 obyvateľov a bolo zničených či poškodených viac než 600 budov. Po vojne sa ukázalo, že protivzdušná obrana Maďarska východne od Dunaja je slabá. Ministerstvo obrany preto poverilo inžiniera Bélu Harisa, aby v júni 1945 vykonal technický prieskum skalného podzemného objektu a vypracoval odborné stanovisko. V súlade s dobou bol objekt vybavený najmodernejšími mechanickými či telekomunikačnými zariadeniami.
Na jeseň 1948 vzniklo Národné veliteľstvo vzdušných síl (Országos Légierő Központ). Rýchly rozvoj viedol k založeniu 58. delostreleckej protivzdušnej divízie (58. Honi Légvédelmi Tüzérhadosztály [MN 3910]). V priebehu ďalších reorganizácií sa 15. septembra 1961 zriadil 105. domáci protivzdušný delostrelecký pluk (105. Honi Légvédelmi Tüzérezred [MN 4105]); tento útvar mal v objekte Szikla tiež svoje veliteľské stanovište (VS). 1. júla 1987, bol pluk premenený na 105. národný raketový pluk protivzdušnej obrany (105. Honi Légvédelmi Rakétaezred).
V roku 1962 bolo zároveň v regióne zriadená aj 2. domáca divízia protivzdušnej obrany (2. Honi Légvédelmi Hadosztály); jej velenie využívalo chránené priestory v objekte Szikla až do roku 1984, kedy bola táto divízia rozpustená.
Pred rokom 1962 bola Szikla na krátky čas veliteľským stanovištom Signalizačného práporu protivzdušnej obrany (Honi Légvédelmi Figyelő- és Jelzőzászlóalj). Od roku 1962, popri 2. domácej divízii protivzdušnej obrany a 105. domácemu protivzdušnému delostreleckému pluku našiel svoje miesto v Szikle aj 45. rádiotechnický pluk (45. Honi Rádiótechnikai Ezred). V roku 1984 bol 45. rádiotechnický pluk zlúčený s iným plukom a veliteľské stanovište bolo presunuté do iného objektu a 2. domáca divízia PVOS bola rozpustená. V Szikle už zostali pôsobiť iba dve jednotky – do roku 1990 tu bolo veliteľské stanovište 6. rádiotechnického práporu (6. Honi Rádiótechnikai Zászlóalj) a zmieneného 105. národného raketového pluku PVOS.
Objekt Szikla bol v nepretržitej prevádzke — vojaci aj civilní zamestnanci tu pracovali, jedli a odpočívali 24 hodín denne.
Éra studenej vojny
Vonkajšia trojposchodová budova nad, resp. pred úkrytom bola dokončená až neskôr, v roku 1956 a slúžila ako kancelárske a ubytovacie zázemie na horných poschodiach. Samotný podzemný komplex zostal najtajnejším zariadením v oblasti – z bezpečnostných dôvodov ho strážili vojaci so samopalmi a objekt sa na mapách vôbec nenachádzal. Jeho krycie meno znelo „Rekreačné stredisko“ (Üdülô volt).
Kódové označenie chráneného pracoviska bolo MN 2220. Úlohou bolo zabezpečiť ochranu vzdušného priestoru nad Miškolcom, priemyselnou oblasťou Borsodu a v prípade potreby aj východnej časti krajiny.
Najdôležitejšou časťou zariadenia bola veľká operačná sála s plexisklovými plánovacími tabuľami. Systém bol napojený na raketové základne Tardona, Cserépfalu a Szakáld a dokázal v prípade potreby okamžite prevziať úlohy nadriadeného HVS PVOS v objekte “Sziklaközpont” v Budapešti (Gellértova hora) a spojenie taktiež priebiehalo aj na ďalšie VS PVOS “Szikla” vo Veszpréme.
Každodenný život v podzemí
V zodolnenom veliteľskom stanovišti mohlo naraz pracovať 40–50 osôb. Vojaci i civilisti mali oddelené miestnosti, spoločné jedálne a odpočinkové priestory. Pracovali tu aj okrem iného metrológovia, účtovníci a spojovatelia a telegrafisti.
Pracovné nasadenie
Radarové stanice a pozorovatelia po celom území krajiny zasielali správy do úkrytu telefonicky alebo cez šifrované rádiové spojenie. Každá správa obsahovala údaje o čase, kurze a nadmorskej výške lietadla. Tieto údaje okamžite prijímali civilné kresličky – väčšinou ženy – ktoré pastelkou zaznačovali pozície lietadiel na sklenenú tabuľu. Písali zrkadlovo, aby dôstojníci stojaci na opačnej strane tabúľ videli čitateľné údaje. Dôstojníci PVOS sledovali záznamy, porovnávali ich s radarovými údajmi a rozhodovali o prípadných zásahoch. Ak by bol identifikovaný nepriateľský cieľ, vydávali pokyny na jeho sledovanie či zostrelenie.
Okrem reálnej služby sa pravidelne konali cvičenia. Pri nich sa simulovali hromadné nálety, počas ktorých kresličky zaznamenávali desiatky cieľov súčasne. Cvičenia boli nečakané a mali preveriť rýchlosť i spoľahlivosť personálu.
Vojaci a civilisti sa stravovali v jedálni priamo v úkryte. Objekt nemal vlastnú kuchyňu, obed sa dovážal z kasární v Lillafürede.
Služba bola prísne organizovaná: po 24-hodinovej smene nasledovali 2–3 dni voľna, no vojaci a civilní pracovníci mali obmedzené možnosti cestovania do zahraničia, pričom ich súkromné aktivity sa sledovali aj počas voľna.
Architektúra a miestnosti komplexu
„Szikla“ sa skladá z viacerých podzemných hál a chodieb, ktoré boli vysekané do skaly a vystužené betónom.
- Vstupné chodby – objekt má tri samostatné portálové vchody. Jeden z nich bol neskôr obstavaný administratívno-ubytovacou budovou z ktorej prízemia sa dalo vstúpiť do podzemého objektu. Ostatné dva vchody ostali samostatné tvorené portálovým vstupom osadeným tlakovo-plynotesnými dverami. Za nimi sa nachádzala dekontaminačná sprcha a sústava ďalších plynotesných dverí.
- Operačná sála – srdce komplexu, veľká miestnosť s vysokým stropom, kde dominovala sklenená plánovacia tabuľa. Na nej civilné kresličky zapisovali údaje o lietadlách pastelkou v zrkadlovom písme. Pred tabuľou stáli dôstojníci, ktorí okamžite vyhodnocovali situáciu.
- Strojovňa – vybavená dieselovými agregátmi pre zálohu elektrickej energie. V samostatnej miestnosti sa nachádzali nádrže na palivo a rozvodné zariadenia.
- Filtro-ventilačná miestnosť – systém filtrov a ventilátorov, ktorý by dokázal prečistiť vzduch aj pri chemickom alebo biologickom útoku.
- Spojovacia časť – obsahovala vlastnú telefónnu ústredňu a rádiové spojovacie zariadenia, ktoré zabezpečovali prepojenie na radarové stanice a vyššie veliteľstvo.
- Jedáleň – jednoduché zariadenie, kde sa stravovali vojaci i civilisti. Vojenská kuchyňa bola navrhnutá tak, aby dokázala fungovať aj v izolácii počas vyhlásenia núdzového stavu.
- Ubytovacie miestnosti – vybavené poschodovými posteľami a jednoduchým nábytkom.
- Skladové miestnosti
Rozloženie väčšiny miestností už nie je možné identifikovať z dôvodu masívnej prestavby na diskotéku.
(Zdroj: Knižná publikácia Titkos bunkerek)
Zánik vojenskej prevádzky
Po rozpade Varšavskej zmluvy 1. júla 1991 bola základňa postupne opustená a útvary vyradené z aktívneho systému obrany. Utajenie objektu bolo zrušené a „Szikla“ sa otvorila civilným účelom.
Od turistického hostela po diskotéku
Krátko po zmene režimu bol areál a nadzemná budova využitá ako Szikla Túrista Szálló – lacný hostel pre ubytovanie turistov. V roku 1995 sa však osud úkrytu zmenil nečakaným spôsobom: v priestoroch otvorili legendárnu diskotéku Revolution diszkó.
Reklamovaná ako “jediná jadrová diskotéka v strednej Európe“ v skutočnom bunkri, priťahovala tisíce návštevníkov. Vojenské priestory sa premenili na tanečný parket, bary a klubové miestnosti. V hale operačnej sály, kde kedysi viseli plánovacie tabule, stál DJ pult, kuriózne “klietky” pre tanečnice a priestormi sa ozývala hlasná hudba. Návštevnosť v začiatkoch činila až 1 000 – 1 500 ľudí. Popularita však postupne klesala a po problémoch s bezpečnosťou bol klub v roku 1998 zatvorený.
Neuskutočnené plány a súčasný stav
V roku 2004 vznikol ambiciózny plán premeniť objekt na maďarské rockové múzeum – slovo „rock“ malo symbolicky spájať hudbu a podzemný objekt vytesaný v skale (po anglicky rock). Projekt však stroskotal po neúspešnej kandidatúre Miskolca na titul Európske hlavné mesto kultúry.
Ďalšie návrhy, ako napríklad vytvorenie génovej banky a centra rastlinnej diverzity, zostali len na papieri. Aktuálne sa od jesene 2024 po transformácii z rúk štátu nachádza v správe riaditeľstva Národného parku Bukové hory (Bükki Nemzeti Park Igazgatóság), ktorý má aktuálne plány prestavby objektu na turisticky atraktívne priestory ponúkajúce napr. informačné centrum, spoločenské priestory, kaviareň aj stálu výstavu pripomínajúca vojenskú minulosť.
Článok spolu s možnosťou prehliadky a fotodokumentácie objektu vznikol v spolupráci s národným parkom Bükki Nemzeti Park Igazgatóság. Národný park Bükki aktuálne ponúka možnosti oficiálnych prehliadok zodolneného objektu “Szikla”. Termíny prehliadok nájdete na ich webovej stránke: https://www.bnpi.hu/hu/program-reszletek/urbex-turak-a-lillafuredi-sziklaban
Použité zdroje:
- Archív a prehliadkové materiály Bükki Nemzeti Park Igazgatóság
- MIHÁLYI, Balázs (szerk.). Titkos bunkerek. A magyarországi óvóhelyek története 1917-2022. Budapest: Erdélyi Szalon Kvk., 2023. 321 s. ISBN 978-615-6016-87-4.
- SZABÓ, Pál József. Radarokkal a lopakodók ellen. A magyar katonai légtérellenőrző és radarrendszer története 1917-2014. Budapest: HM Zrínyi Kiadó, 2014. 338 s. ISBN 978-963-327-621-1.
- Péter Daczi – poďakovanie za spoluprácu pri písaní článku a overovaní historických faktov