Telekomunikácie

Telefónna sieť

Telefónna sieť je najrozsiahlejší a najmasovejší celosvetový komunikačný systém, na ktorý sú kladené dva základné požiadavky:

  • pohotové zostavovanie telefónnych okruhov medzi ľubovoľnými účastníkmi,
  • zaistenie zrozumiteľnosti telefónnych rozhovorov na vytvorených okruhoch bez ohľadu na vzdialenosti,

K týmto obom požiadavkám  pristupuje samozrejme aj požiadavka hospodárnosti  pri výstavbe a prevádzke celej siete.

Hospodárnosť riešenia požiadavky na pohotovosť zostavovania telefónnych okruhov je závislá jednak na voľbe spojovacieho systému, jednak na organizácii celej siete. Pokiaľ ide o spojovací systém, nemožno pochybovať o tom, že perspektívny je iba plne automatizovaný spojovací systém, ktorý súčasne spĺňa ako požiadavku maximálnej pohotovosti, tak aj hospodárnosti prevádzky. Organizácia siete musí zaisťovať maximálne využitie nákladných  prenosových zariadení pri dodržaní požiadaviek na pohotovosť a akosť prenosu.

Čs. telefónna sieť v 80. rokoch prepojovala cez 3,5 miliónov účastníckych staníc (z toho 1,8 miliónov hlavných staníc) a mala hustotu 23 staníc / 100 obyvateľov.

Základom čs. telefónnej siete boli tzv. miestne telefónne obvody. Všetci telefónni účastníci v rámci MTO boli pripojení na miestnu telefónnu ústredňu samostatnými dvojdrôtovými prípojkami. MTO mali polomer  5 až 10 km (v Prahe 15 km) a ústredne boli umiestnené približne v ich strede. V rámci obvodu sa odbavoval miestny telefónny styk sprostredkovaný automatickou ústredňou. Na území ČSSR bolo celkom 1650 miestnych telefónnych obvodov.

Vyšším stupňom telefónnej siete boli tzv. uzlové telefónne obvody s polomerom približne 15 km, združujúce niekoľko MTO. Približne v strede UTO, spravidla v okresnom alebo inom väčšom meste, bola umiestnená uzlová telefónna ústredňa, spojená so všetkými stredovými miestnymi ústredňami svojho obvodu zväzkami medzimestských okruhov. Uzlová ústredňa sprostredkovávala pre svoj obvod všetok medzimestský telefónny styk. V ČSSR bolo v 80. rokoch celkom 240 uzlových telefónnych obvodov, z nich väčšia časť už bola plne automatizovaná.

Ďalším stupňom telefónnej siete boli tranzitné telefónne obvody. S polomerom 30 až 80 km, z ktorých každý zahŕňal zhruba 10 uzlových telefónnych obvodov. Tranzitný obvod  mál tranzitnú ústredňu, sprostredkúvajúcu prevažnú časť medzimestskej telefónnej prevádzky medzi príslušnými uzlovými obvodmi; časť tejto prevádzky bola však v niektorých prípadoch odbavovaná  po priečkových vedeniach medzi uzlovými ústredňami. Všetky tranzitné ústredne (23) boli navzájom spojené neúplnou polygonálnou sieťou. Vzhľadom k neúplnosti siete zastávali niektoré tranzitné ústredne funkciu diaľkových tranzitných ústrední, umožňujúcich spojenie v smeroch, kde neboli zatiaľ k dispozícii priame zväzky.

Obr. 1 – Štruktúra čs. telefónnej siete

Na obr. 1 je štruktúra čs. telefónnej siete z 80. rokoch. Tri diaľkové tranzitné ústredne sú spojené úplnou polygonálnou sieťou, kdekto sieť tranzitných ústrední je neúplná. Uzlové a miestne telefónne obvody mali hviezdicovú štruktúru.

Hierarchia telefónnej siete umožňovala vytvárať hospodárnym spôsobom spojenie medzi ľubovoľnými účastníkmi prepojovaním potrebného počtu medzimestských okruhov. Najzložitejšie cesty mohli obsahovať až 6 za sebou zapojených medzimestských okruhov.

Tento spôsob zostavovania telefónneho okruhu predpokladal, že všetky spojovacie postupy v ústredniach všetkých stupňov sa dejú samočinne. V 80. rokoch, kedy sa spojovanie pri medzimestskom styku dialo ešte ručne, obmedzoval sa počet spojovateliek, zúčastnených pri zostavovaní spoja tým, že sieť bola vybavená značným množstvom  priamych vedení, spojujúcich niektoré uzlové ústredne priamo medzi sebou alebo s  nepríslušnými tranzitnými ústredňami  všade tam, kde mohli byť tieto priečky prevádzkovo využité.

Ďalším opatrením obmedzujúcim počet spojovateliek zúčastnených pri zostavovaní okruhu bola tzv. poloautomatická prevádzka, ktorá im umožňovala v niektorých smeroch automatickú voľbu účastníkov vzdialených ústrední.

V jednotlivých stupňoch  telefónnej siete sa používala najrôznejšia prenosová technika. Základom boli však káblové vedenia, ale okrem nich sa vyskytovali ešte vedenia nadzemné.

Pre spojenie telefónnych účastníkov s MTÚ sa používali prípojné vedenia. Z hľadiska prevádzky boli tieto vedenia najmenej využívané, a preto bolo snahou ich robiť čo najlacnejšie; na vidieku sa budovali ako nadzemné a v mestách ich tvorili miestne káble, prebiehajúce v úložných a tvárnicových tratiach. Miestne káble bývali vždy párové s medenými alebo hliníkovými vodičmi s oloveným alebo celoplastovým plášťom. Medzi MTÚ sa kládli spojovacie káble obvykle trojžílové (po dvoch vodičoch prebiehal hovor, tretí slúžil pre spojovacie účely). Aby sa čo najskôr vyrovnali kapacity a indukčnosti jednotlivých vodičov, skrúcajú sa páry a prípadne štvorky medzi sebou.

So zväčšujúcou sa vzdialenosťou nebolo možné uvažovať telefónne vedenie už iba ako dva vodiče, pretože sa tu začína prejavovať odpor, zvod, indukčnosť a kapacita, takže so zvyšujúcim sa kmitočtom sa zväčšuje aj útlm. Preto sa vkladali do vedení indukčnosti (tzv. pupinačné cievky), ktoré spôsobujú, že sa útlm v potrebnom kmitočtovom pásme zmenší. Pupinačne cievky sa vkladajú do káblov v pravidelných vzdialenostiach.

Do dlhších vedení, hlavne priečkových, medzi uzlovými ústredňami a v spojení  medzi tranzitnou a uzlovou ústredňou sa vkladali dvojdrôtové zosilňovače, ktoré museli byť vždy dva, pretože každý zosilňuje len v jednom smere. Tým však vzniká spätná väzba, ktorá vedie k rozpískaniu. Zosilňovače sa museli preto zapojiť do mostíkov, kde bol protikladom vedenia tzv. vyvažovač (obvod s podobnými prenosovými vlastnosťami, ako ma vedenie). Pri dvojdrôtovom okruhu sa takto zapojujú všetky zosilňovače  (počet zosilňovačov je obmedzený na 5, aby nedošlo k rozkmitaniu). U štvordrôtového okruhu sú oba smery prenosu od seba oddelené a vyvažovače sa zapojujú len na začiatku a na konci, takže počet zosilňovačov je možné zvýšiť, avšak za cenu dvojnásobného počtu vodičov.

Aby sa vedenie lepšie využívalo, používal sa pre diaľkový prenos systém mnohonásobnej telefónie. K prenosu hovoru  slúžilo kmitočtové pásmo 300 až 3400 Hz, vysokofrekvenčný kábel bol však schopný preniesť pásmo podstatne širšie, a preto sa hovorovým signálom modulovali vyššie kmitočty. Obvykle sa používala základná skupina 60 až 108 kHz pre prenos 12 kanálov s odstupom po 4 kHz, príp. sa ešte modulovalo kmitočtom 114 kHz, čím sa celá skupina presunula do pásma 6 až 24 kHz.

Okrem vysokofrekvenčného symetrického kábla sa používali nesymetrické (koaxiálne a mikroaxiálne) káble, ktoré mali šírku pásma niekoľko desiatok MHz a umožňovali prenos niekoľko sto aj tisícov telefónnych hovorov. Na veľké vzdialenosti a v miestach, kde nebolo možné kábel položiť pre nerovný terén sa používali radioreléové spoje s rovnakými počtami kanálov ako diaľkové káble.

Diaľkové káble

MKKM-1

Výstavba koaxiálnych tratí v ČSSR bola zahájená výstavbou medzinárodnej koaxiálnej káblovej magistrály MKKM-1 (Medzinárodná káblová koaxiálna magistrála)  v roku 1959. Šlo o kábel tzv. horúcej linky medzi špičkami štátov Varšavskej zmluvy Berlín – Praha – Moskva, Inými slovami, v ére studenej vojny šlo o najstráženejšiu telefónnu linku v európskej časti sovietskeho bloku. Táto magistrála bola vybudovaná sovietskym koaxiálnym káblom stredného typu so 4 koaxiálnymi pármi a bola vybavená sovietskym elektrónkovým systémom K 1920 s kapacitou prenosu 1920 telefónnych kanálov po jednej koaxiálnej trubke. Okrem toho bol možný aj súčasný prenos 300 telefónnych kanálov a televízneho signálu. Celková dĺžka magistrály spájajúca Berlín – Prahu – Katovice a Moskvu bola 2800 km a z toho československý úsek meral 560 km. Prevádzka na tejto magistrále bola zahájená v novembri 1964. Priebežne zosilňovače elektrónkového systému K 1920 sú diaľkovo napájané pri striedavom napätí 1000 V medzi vnútorným a vonkajším  vodičom koaxiálneho páru a boli umiestnené v znížených stojanoch v oceľových rozmerných cisternách (súdoch) zakopaných v zemi.

Zosillovač K 1920 (https://fernmeldemuseum-dresden.de/)

Sovietsky elektrónkový zosilňovač K 1920 sa používal od roku 1964 do roku 1980. Od začiatku 80. rokov bol sovietsky elektrónkový zosilňovač K 1920 nahradený tranzistorovým VLU 1800 z výroby NDR.

Austausch K1920 Technik durch VLU 1800

Zosilňovač VLU 1800 (https://fernmeldemuseum-dresden.de/)

V kábli MKKM-1 bol natlakovaný vzduch alebo plyn. Tlak na koncoch káblov registrovali tlakové senzory, ktoré signalizovali jeho prípadné poškodenie. Vždy jeden diel kábla meral 300 metrov, po ktorých bol s ďalším dielom prepojený spojkou. Bol uložený v hĺbke približne dvoch metrov. Na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky bol kábel označovaný ako FK-165 a ďalej na území bývalého Československa bol označovaný ako GK-265.

Nosný frekvenčný kábel 4 NT magistrály MKKM-1

Kábel bol schopný prenášať súčasne 1 920 telefonických hovorov, ale tiež televízny signál medzinárodného vysielania v krajinách východného bloku. Týmto kanálom bol napríklad prenášaný farebný televízny signál prenosu letných olympijských hier v Tokiu v roku 1964 a naživo vysielaný v Berlíne. Odpojený bol v r 1991, teda v roku, kedy zanikla aj Varšavská zmluva.

Súčasťou obslužného systému tejto magistrály boli obslužné a neobslužné zosilňovacie stanice. Tieto stanice zaisťovali, aby telefónny signál na dvoch tisícoch kilometrov dlhej linke neslabol.

Obslužné zosilňovacie stanice boli od seba vzdialené každých 60 km, pričom obsluha každej z nich mala na starosti 30 km káblu po oboch stranách. Zosilňovacia stanica fungovala v nepretržitej prevádzke vždy minimálne s dvoma ľuďmi obsluhy v technickom sále a dvoma ľuďmi v strojovni. V strojovni sa nachádzal veľký dieselagregát pre núdzové napájanie stanice taktiež sústava nepretržite dobíjaných batérií, ktoré mali pri výpadku el. energie zaistiť prechodné napájanie systému do doby, kým by nabehol dieselagregát. Súčasťou technológie boli taktiež rotačné meniče napätie.

V zosilňovacej stanici boli v hlavnej budove okrem DA tiež byty pre zamestnancov. prevádzkové a kancelárske priestory a v suteréne tiež úkryt CO pre obsluhu ZS.

V areáli sa tiež nachádzali garáže pre zásahové vozidlá montážnej a údržbarskej čaty. Typickým príkladom takejto obslužnej zosilňovacej stanice je OZS-400 Vepříkov.

OZS-400 Vepříkov. Nenápadným domkem procházely hovory Varšavské smlouvy - iDNES.cz

OZS-400 Vepříkov (iDNES.cz)

Okrem obslužných zosilňovacích staníc existovali taktiež neobslužné zosilňovacie stanice, podobné veľkým hermeticky uzavretým kontajnerom zakopaných v zemi. Tieto priebežné zosilňovače sa budovali na každom 6 km úseku.

Ochranný plechový prístrešok

Ineriér priebežnej zosilňovacej stanice magistrály MKKM-1

Ďalšie koaxiálne magistrály

V 60. rokoch sa tiež budovala rada investičných akcií v oblasti koaxiálnej prenosovej techniky. Bola dokončená výstavba trasy Praha  – Pardubice, Prešov – št. hranica a Praha – Tábor. Bol tu použitý sovietsky systém K 300, ktorý umožňoval prenos 300 telefónnych kanálov po jednej koaxiálnej trubke pri dĺžke zosilňovacieho úseku 6 km. Na týchto trasách  boli použité 4 trubkové káble (vybavenie pre 2 systémy). Kanály sú usporiadané v 6 kanálových skupinách v pásme 60 až 1300 kHz. Pri týchto akciách bolo potrebné riešiť radu problémov súvisiacich s hermetizáciou káblov a s návrhom objektu pre NZS. Okrem dokončenia plánovaných akcií sa systém K 300 ďalej nebudoval. Na malom koaxiálnom kábli sa potom využíval modernejší systém rady BK. Systémom BK 960 bola  napr. vybudovaná hraničná trať Bratislava – MLR a Bratislava – Viedeň.

Na obrázku XXX je kobka linkového zosilňovača prenosového zariadenia rady BK maďarskej výroby, ktoré bolo v sieti SDK inštalované na prenosové okruhy s koaxiálnymi káblami od druhej polovice 70. rokov až do konca éry metalických DK na počiatku 90. rokov. Ide o valcový hermeticky uzavretý valcový zosilňovač s priemerom 100 mm. Toto zariadenie bolo umiestňované v zemi na tratiach koaxiálnych DK v pravidelných vzdialenostiach cca 6 km a pracovalo v bezobslužnej prevádzke a mohlo byť diaľkovo napájané po koaxiálnom vedení.

Na strednom koaxiálnom kábli bola vybudovaná 130 km trať systémom VLT 1800. Zariadenie VLT 1800 a K 300, ktoré sú väčšinou v jednej káblovej trase, sa umiestňujú do laminátových bunkrov, v ktorých je okrem skrine so zosilňovačom týchto zariadení aj zariadenie pretlakovej ochrany káblov. Pri zariadeniach rady BK, kde sú kratšie zosilňovacie úseky sa umiestňovali skrine so zosilňovačmi priamo do zeme, pričom vyčnievajúca časť skrine bola skrytá v betónovej skruži s ľahko odnímateľným vekom. Tým sa ušetrili značné čiastky na laminátové bunkre.

Z koaxiálnych systémov typu N+N bola vo výstavbe trasa v dĺžke niekoľko desiatok km. Na tejto trase bol použitý sovietsky systém K 120 s dĺžkou zosilňovacieho úseku 10 km.

Prenosové systémy

Po roku 1945 boli v československej telekomunikačnej sieti používané trofejné FDM prenosové systémy Tfb (1+1 kanálov), Stutgart (10 kanálov), MG 15 (15 kanálov) a neskôr i tuzemský systém NT 1+1. Trofejné systémy boli určené i pre vzdušné vedenia.

Od roku 1959 začína éra koaxiálnych káblov. Aj tu bolo nutné ukladať do zeme v pravidelných odstupoch „bunkre“ pre zosilňovacie zariadenia. Súčasťou montáže sa stala aj pneumatická ochrana káblov pretlakom plynu.

Pred rokom 1960 bol v republike prevádzkovaný elektronkový systém NTK 12/24 inštalovaný na  Národnom káblovom okruhu , ktorý spojoval najdôležitejšie mesta v republike. V roku 1969 bolo rozhodnuté zvýšiť jeho kapacitu s využitím pôvodného kábla. Vzorovo bol vybratý systém Philips z Holandska, ktorý v úseku Králiky – Šumperk potrvdil možnosť dobrého vyrovnania presluchových parametrov symetrického kábla pre 60 kanalový systém. Dodávateľom pre celý okruh bol (z politicko-ekonomického) systému vybraný maďarský výrobca systému BK 60.

Pre zvláštne účely boli v 70. rokoch v ČSSR položené vf symetrické káble so styroflexovou izoláciou a vystrojené FDM systémami ETF, UTF a V60/120 z NDR.

Ďalší vývoj sa radikálne menil nástupom digitálnych technológii koncových multiplexoc a optických prenosových systémov prevádzkovaných na jednovidových optických kábloch. Táto zmena prišla po roku 1989 a priniesla technológie zádadoeuróskych výorobcov (AT+T, Siemens, Alcatel, GPT a i.). Prvý digitálny systém na optickom kábli (vtedy ešte mnohovidový) dodala francúzska spoločnosť Alcatel. Z Holandska bol dovezený na využitie malého koaxialného kábla.

Hlavný rozvoj prišiel s využívaním novo položených optických káblov a multiplexovej schémy SDH (synchrónna digitálna hierarchia). Prvým dodávateľom bola firtma AT+T z Holanska, neskôr tiež anglická GTP. Týmito systémami bola pokrytá telekomunikačná sieť s dostatočnou prenosovou kapacitou pre vtedajšie telefónne služby.

Rozvoj dátových služieb vyžadoval ďalšie navyšovanie prenosovej kapacity. To sa podarilo úspešne vyriešiť novou technológiou využivajúcou viacnásobné optické káble. Prenosové systémy DWDM a optické zosílovače prenášajú akúkoľvek potrebnú kapacitu dnes známych služieb.

Káblové systémy

Káblové vedenia majú odlišné vlastnosti od vzdušných vedení. Majú väčšie špecificke tlmenie a preto najmä pri vyšších frekvenciách

Ako širokopásomové prenosové cesty poznáme následujúce káblové vedenia:

  1. Ľahko alebo veľmi ľahko pupinované káblové vedenia – umožňujú zriadiť okrem telefonného nf kanála jeden až tri prídavné spoje TNP.
  2. Neepupinované páry normálnych diaľkových káblov – na každom štvôrdrôtovom vedení môžu byť použité 12 alebo 24 kanálové systémy TNP.
  3. Osobitné káble pre  telefóniu nosnými prúdmi – ktoré umožňujú zriadiť na na každom štôrdrôtovom vedení 24 alebo až 120 kanálov TNP.
  4. Koaxiálne káble – každý pár vodičov koaxialného kábla možno využiť až 1920 i viac spojeniami TNP. Namiesto ku káblovým vedeniam možno pripojiť mnohokanálové systémy TNP bez akejkoľvek zmeny k rádioreléovým systémom s frekvenčnou moduláciou. Pre TNP na nepupinovaných pároch normálnych DK alebo osobitných káblov pre TNP je určený CCIF frekvenčný rozsah až 252 kHz. Tento rozsah umožňuje zriadiť až 60 kanálov so 4 kHz odstupom jednotlivých kanálov.

Dvojpásmová technológia:

Systém dvojpásmovej technollógie alebo systém 1+1 sa používa na štôrdrôtových okruhoch káblov pupinovaných 44/ 25 mH, 30/12 mH alebo 22/9 mH. Vzhľadom na to, že prvý druh pupinácie má medznú frekvenciu 6 kHz, pre umiestnenie prídavného hovoru bolo nevyhnutné voliť spodné bočné pásmo nosnej frekvencie 5,3 kHz so šírkou telefónneho hovoru len 300 až 2200 Hz. Pre druhé dva druhy pupinácie, ktoré prenášajú širšie frekvenčné pásmo, používa sa systém dvojpásmovej telefónie s nosnou frekvenciou 6 kHz a s prenášaným spodným bočným pásmom 3400 až 5700 Hz, t. j. s pásmom telefónneho hovoru, širokým 300 až 2600 Hz. Podľa použitej nosnej frekvencie rozoznávarne u nás dva dvojpásmové systémy, a to: Tesla PT a Tesla NTK 1+1. Zariadenia sa od seba líšia iba úpravou niekoľkých obvodov.

Mnohokanálové systémy:

Základ mnohokanálových káblových systémov tvorí podľa odporúčaní CCIF 12-kanálový systém. Tak kanály 60-kanálového systému sú zložené z piatich základných 12-kanálových skupín.

Na vytvorenie 12-kanálovej skupiny sa užíva jednoduchá alebo skupinová modulácia. Systémy iba s individuálnou moduláciou sú jednoduchšie, ale vyžadujú pre každy kanál iný pásmový priepust. Pritom požiadavky na strmosť priepustov a nezávislosť pri zmenách teploty, najmä pri vyšších frekvenciach sú dosť ťažko splniteľné, pretože pomerná, vzdialenosť bočných pásiem je so stúpajúcov frekvenciou nižšia Pri systémoch s dvojitou moduláciou sa preložia všetky kanály pomocou predmodulácie do frekvenčnej polohy. V druhej (pásmovej ) modulácii sa získajú potom väčšie odstupy bočných pásiem, takže sa môžu oddeliť priepustmi jednoduchšieho vyhotovenia. 12-kanálové priepusty v predmodulačnom stupni, ktoré sú veľmi dôležité pre kvalitnú prevádzku, sú pre všetky kanály rovnaké. Príkladom 12-kanálov=eho systému je sovietský systém K-12, pracujúci na dvoch pároch nepupinovaného diaľkového kábla. Ďalším sovietským káblovým systémom je 24-kanálový systé, K-24, pracujúci podobne ako K-12 na dvoch pároch vf káblov. Zosilňovacie stanice systému K-24 sa rozmiestňujú vo vzdialenosti 30 až 35 km pri použití vedení s priemerom žíl 1,2 mm. Pomocou zariadenia K-24možno zriadiť spojenie až na 2500 km.

Podobným spôsobom ako zariadenie K-24 pracuje aj 24-kanálový systém Tesla NTK-24. Rozdiel je v spojení a oddelení hornej a dolnej 12-kanálovej skupiny, čo sa pri systéme K-24 uskutočňuje pomocou vf diferenciálnych transformátorov a pri systéme NTK-24 pomocou skupoinového kombinačného zariadenia, v ktorom sú použité kryštálove priepusty vzhľadom na požiadavku vysokej strmosti v oblasti, kde obe 12-kanálové skupiny hraničia t.j. okolo 60 kH.

Zariadenie NTK-24 používa v každom kanáli predmoduláciu frekvenciou 8 kHz, tým sú nižšie požiadavky na pásmové priepusty, ktoré nemusia byť s kryštálovými výbrsmi. Cez zariadenie NTK-24 možno uskutočňovať automatickú diaľkovú voľbu tónovou frekvenciou 2280 Hz. Zariadenie na stojanoch je umiestnené vo vaniach, ktoré sa dajú zasúvať. Pre vzájomné prepojenie káblov vane s káblami stojana slúžia 15-pólov=e zásuvky, do ktorých sa zasúvajú tri 5-pólové prepojovacie zástrčky. Na každej prepojovacej zástrčke sú hore prístupné meracie body, Spotreba celého zariadenia vykazuje 3740 VA. Napájače sú v spodnej časti jednotlivých stojanov a sú vystojené tlejivkovými stabilizátormi.

Na podobnom princípe ako zariadenia K-12, K-24 a NTK-24 pracujú i systémy KF-12, sysdtém SCB firmy Standard, 12-cestné systémy firmy Hasler a Siemens a iné.

NTK-24 má celé zariadenie na 7 stojanoch a to:

  • Stojan generátorov nosných prúdov, na ktorom sú i filtre párnych a nepárnych násobkov, obladacia a synchronizačna vaňa a napájač,
  • Stojan zosilňovačov nosných prúdov s dohliadacou sadou, oscilografom a napájačmi,
  • Stojan kanálových modulátorov,
  • Stojan meničov skupín,
  • Stojan skupinového a kombinačného zariadenia,
  • Stojan širokopasmových zosilňovačov,
  • Balančný stojan s káblovými závermi a balančným poľom.

Káblové vedenia

Podľa prenášaného frekvenčného rozsahu rozornávame diaľkové káble:

  1. Nízkofrekvenčné – s možnosťou prenášania frekvenčného pásma do 6 kHz,
  2. Vysokofrekvenčné – pre viacnásobne využitie pomocou TNP, s možnosťou prenášania frekvenčného pásma do 250 kHz alebo až do 550 kHz,
  3. Koaxiálne káble.

Izolácia káblových žíl DK je kordel-papierová, to znamená že na jadro z elektrolytickej medi, kalibrovaného priemeru, sa natočí papierový povrázok – kordel, na ktorý sa navinie papierová izolaná páska s označením žily. Podľa hrúbky kordelu a stúpania závitu je daná prevádzková kapacita kábla. Káblove žily saskrúcajú do tzv. štvoriek. Podľa spôsobu skúcania poznáme káble s krížovými štvorkami a káble so štvorkami DM. Krížová štvorka vzniká súčasným skrúcaním všetkých štyroch žíl. ŠTvorka DM vzniká skrútením dvoch a dvoch žíl do párov a potom skrútenímpárov do štvorky. Štvorky sú omotané farebnou niťou, podľa ktorej sa jedntlivé štvorky pri počítaní líšia. Zákruty oboch párov štvorky DM sú rôzne.

Káble so štvorkami DM sa používajú viac ako nf, kábler s krížovými štvorkami sa zasa používajú ako vf. Vysokofrekvenčné káble sa nazývaju aj širokopásmové, pretože prenášajú široké pásmo frkvencií, a pretože sú zložené z párov vodičov, pričom oba vodiče majú rovnaký tvar (sú symetrické), nazývajú sa tieto káble symetrickými. Pre zníženie vplyvu kapacity, ktorá je pri kábloch väčšia ako pri vzdušných vedeniach, nf káble sa pupinujú, teda do jednotlivých párov sa zapojujú v určitýh vzdialenostiach indukčné, tzv. pupinačné cievky.

Zosilňovače

V zariadeniach TNP je úlohou zosilňovačov zosilniť slabé modulované nosné frekvencie prichádzajúce z vedenia na takú úroveň, aká je pre ich ďalšie spracovanie v koncovom zariadení TNP potrebná. Tlmenie nezparičiňuje však len káblové vedenie. Časti koncového zariadenia a to modulátor, demodulátor, filtre, tlmiace články a vidlica zapríčiňujú tiež tlmenie modulovaných nosných frekvencií alebo frekvencie hovorovej. Aby sa dosiahli vyžadované prenosové úrovne, používajú sa v koncovom zariadení TNP zosilňovače.

Najdôležitejšou súčiastkou zosilňovačov je elektrónka.

Podľa šírky frekvenčne´ho pásma, ktoré treba v zosilňovači zosilniť, hovorí sa o zosilňovačoch telefónnych (nízkofrekvenčných) a o zosilňovačoch nosných prúdov . Telefónne zosilňovače zosilňujú frekvenčné pásmo asi do 10 kHz, vyššie frekvenčné pásma zosilňujú zosilňovače nosných prúdov. Vlastné zosilňovače nosných prúdov možno ešte rozdeliť na zosilňovače kanálové, skupinové a širokopásmové.

ďalej možno deliť zosilňovače nosných prúdov na selektívne a aperiodické. Selektívne majú v anódovom obvode zapojený rezonančný obvod, ktorý pre úzke frekvenčné pásmo , na ktoré je rezonančný obvod naladený, predstavuje najväčšiu anódovú impedanciu a tak aj najväčšie zosilnenie. Takéto zosilňovače sa používajú len v pomocných okruhoch, napr. pri niektorých zariadeniach na zosilnenie riadiacich frekvencií (pilot). Ostatné zosilňovače používané v zariadeniach TNP sú aperiodické, t.j. prepúšťajú a teda zosilňujú široké frekvenčné pásmo.

Zosilňovače majú obyčajne jeden alebo niekoľko zosilňovacích stupňov, t.j. jednu alebo viac elektrónok spojených kapacitnou, tlmivkovou alebo transformátorovou väzbou tak, že jedna druhej odovzdáva zosilnené napätie.

Zosilňovače prenášaných frekvencií

Zosilňovače prenášaných frekvencií sa používajú ako individuálne zosilňovače vo vysielacej alebo prijímacej časti koncových zariadení TNP. Väčšinou sú jedno alebo dvojstupňové. Ak sú dvojstupňové, používa sa pri nich väzba RC.

Kanálové zosilňovače sa používajú v jednocestných zariadeniach za pásmovým filtrom. Vo viackanálových zariadeniach možno nájsť kanálové zosilňovače na výstupe demodulátorov. V niektorých prípadoch treba aj za modulátormi pracujúcimi s malým stupňom modulácie zvýšiť pomocou kanálových zosilňovačov úroveň prenášaného frekvenčného pásma.

Úlohou kanálového zosilňovača v jednocestných zariadeniach je zdvihnúť za pásmovým filtrom prenášané pásmo na predpísanú úroveň, ktorá je pri zariadení TNP pre kábel + 0,5 N. Zosilnenie kanálového zosilňovača sa dá regulovať buď v stupňoch alebo plynulo. Na prijímacej strane možno nájsť kanálový zosilňovač medzi vyrovnávačom a demodulátorovým pásmovým filtrom.

Priebežné zosilňovače

Zariadeniami TNP sú často vytvorené spoje niekoľko sto alebo aj niekoľko tisíc km. Na kompenzovanie tlemnia káblového vedenia sa zaraďujú širokopásmové priebežné zosilňovače. Tieto zosilňujú prichádzajúce frekvenčné pásma oboch hovorových smerov na také úrovne, aby bolo po zosilnení v koncových zariadeniach TNP zvyškové tlmenie 0 N. Zosilňovače sa umiestňujú v takých vzdialenostiach, aby svojím zosilnením stačili vyrovnať tlmenie káblového vedenia  svojho zosilňovacieho úseku aj pri najnepriaznivejších pomeroch tlmenia na vedeniach.

Priemerné zosilnenie priebežných zosilňovačov je 4 až 8 N. Hoci by sa dali vytvoriť aj zosilňovače s väčším zosilnením, pre presluchy a hluky, ktoré majú byť aspoň 6,5 N pod úrovňou hovoru, nemožno ísť s hovorovou úrovňou veľmi nízko. Preto pri kábelových vedeniach je maximálne zosilnenie zosilňovačov 8 N.

Štvordrôtové priebežné širokopásmové zosilňovače sa používajú buď na štvodrôtových vf okruhoch káblov, alebo pri použití osobitného kábla pre každý smer prenosu. Nemajú teda ani linkové ani smerové výhybky.  Štvordrôtové priebežné zosilňovače sú obsluhované alebo neobsluhované. Neobsluhované zosilňovacie stanice sú vystrojené takým signalizačným zariadením, ktoré pomocou spojovacích káblov oznámi do obsluhovanej zosilňovacej stanice poruchu.

Telefónne zosilňovače

V zariadeniach TNP sa telefónne (nízkofrekvenčné) zosilňovače používajú väčšinou len v prijímačoch a to buď medzi demodulátorom a dolným priepustom, alebo medzi dolným priepustom a vidlicou. Telefónny zosilňovač zosilňuje po demodulácii hovorové prúdy prechádzajúce k vidlicia k účastníkovi na takú úroveň, aby bola zabezpečená správna hodnota zvyškového tlmenia. Zisk týchto zosilňovačov má byť taký, aby úroveň telefónnych signálov odchádzajúcich do ústredne bola + 0,5 až + 1,0 N a aby sa tak získala rezerva na vyrovnanie tlmenia kábla medzi zosilňovacou stanicou a medzimestskou ústredňou.

at uz symetrickeho nebo asymetrickeho vedeni (koax). zdaleka nejvetsi problem je krizeni s zeleznici s elektrickou trakci, kde bludne proudy vytvarely interference, preslechy a tam se merilo neco jineho; Samostatna kapitola jsou VN kabely a jejich okoli. Tam je treba vzdy premyslet co se bude dit a jestli byl kabel nizkofrekvencni (nepupinovany =mistni vedeni, nebo pupinovany s vkladanyma civkama=umele zvednuta indukcnost pro snizeni utlumove charakteristiky) a nebo vysokofrekvencni. Taky byl rozdil pary nebo DM ctyrka (nf), a x ctyrka (vf) provoz do 250khz (papir/vzduch) a nad 250khz …Vse vyresila optika …. tam zadne interference magnetickym nebo elektrickym polem nejsou. Ty metalicka vedeni at uz je porad ma nekde armada v ochrannem pasmu jsou dnes nepouzitelna. Dnesni doba a naroky na datovy prenos vyzaduji jen optiku a nebo vysocekapacitni radiove spoje.

Tam je treba vzdy premyslet co se bude dit a jestli byl kabel nizkofrekvencni (nepupinovany =mistni vedeni, nebo pupinovany s vkladanyma civkama=umele zvednuta indukcnost pro snizeni utlumove charakteristiky) a nebo vysokofrekvencni. Taky byl rozdil pary nebo DM ctyrka (nf), a x ctyrka (vf) provoz do 250khz (papir/vzduch) a nad 250khz …Vse vyresila optika …. tam zadne interference magnetickym nebo elektrickym polem nejsou. Ty metalicka vedeni at uz je porad ma nekde armada v ochrannem pasmu jsou dnes nepouzitelna. Dnesni doba a naroky na datovy prenos vyzaduji jen optiku a nebo vysocekapacitni radiove spoje.

Dnesni metalicke kabely s krizovymi ctyrkami kratkych mistnich vedeni (zila 0.4) jsou naplnene vazelinou a tak nepotrebuji uz tlakovat vzduchem, aby se zabranilo vniknuti vlhkosti. Aby se dal tlak vzduchu po trase kontrolovat, tak byly taky betonove patniky s takovyma jako ventilkama. Dalo se to tam merit …

Nadzemné časti káblový trás.

Okrem už spomínaných priebežných zosilňovačov umiestnených či už v kontajneroch alebo sklolaminátových bunkroch, je možné naraziť

Šlo predovšetkým o pätníky označujúce trasu DK, pätníky s autozásuvkou PAL alebo s ventilom, tabuľky pri prekopoch alebo vodných tokoch s názvom „nebagrovať“ alebo „DK“  a podobne.

Pätníky trasovania DK

Prechod DK cez vodný tok

Pätníky s autozásuvkou PAL slúžili na otestovanie anódovej ochrany káblov alebo kontajnerov. To samozrejme zaležalo na konkr. prípade a prenosovej ceste. Pre spôsob ochrany či už katódovej alebo anódovej kontajnéru pribežného zosilňovača alebo pancierovania kábla (káble opatrené oceľovými pásikmi) by rozhodovala agresivita pôdy v ktorej bol zosilňovač / kábel zakopaný, stav podzemnej vody a pod. Pri kabli či už symetrického alebo asymetrického vedenia (koaxiálu) je najväčším problémom kríženie so železnicou s elektrickou trakciou, kde zblúdile prúdy vytvárali intenferencie, presluchy a pod. Samostatnou kapitolou sú VN káble a ich okolie.

Pätníky s autozásuvkou PAL na otestovanie anódovej ochrany káblov

Aby sa zabránilo vlhkosti, boli káble natlakované vzduchom. Aby sa dal tlak vzduchu po trase kontrolovať, boli na jednotlivých úsekoch vyvedené pätníky s ventilmi, pomocou ktorých sa daný tlak meral.

Zodolnené telekomunikačné objekty

V prípade vojny by musela komunikovať nie len armáda ale aj štátna správa alebo zložky civilnej obrany. Veľká časť komunikácie by tak bola závislá na telefónnych linkách lenže práve v tom bol veľký problém. Ešte v  50. rokoch viedla väčšina telefónnych liniek centrami veľkých miest. Stačil by tak jeden presne mierený zásah, a cela sieť by bola nefunkčná. Nakoniec sa ukázalo, že najjednoduchším spôsobom bude veľké mestá obísť. Práve k tomu slúžila sieť známa ako národný káblový okruh. Sieť nie len že obchádzala veľké mestá, ale ich súčasti boli v objektoch, ktoré by prežili napr. aj jadrový útok. Postupne tak vznikali káblové okruhy napr. okolo Brna, Prahy či Olomouca.

______

  • http://www.montazka.cz/texty/index.html
  • http://telefongyar.hu/gyartmanyok/atvitel/
  • www.fortifikace.net
  • www.fortifikace.cz
  • https://www.idnes.cz/jihlava/zpravy/vysocina-veprikov-varsavska-smlouva-telefon-kabel-linka-berlin-praha-moskva-ozs-400-mkkm-1.A191009_506875_jihlava-zpravy_epsal
  • https://fernmeldemuseum-dresden.de/technik/uebertragungstechnik/tf-technik/systeme-mit-1800-kanaelen/
  • https://www.darc.de/seite-nicht-gefunden/
  • https://omega72.lima-city.de/mkkm/index.html