Po skončení 2. svetovej vojny a obnovení Československej republiky v roku 1945 sa Vojenská topografická služba sústreďuje do Prahy na Ministerstvo národnej obrany a do Vojenského zeměpisného ústavu (VZÚ) Praha. V rokoch 1946 – 1947 sa obnovuje zámer, prerušený v roku 1939, vybudovať v Banskej Bystrici a v Harmanci záložné pracovisko VZÚ.
Po vyjasnení majetkových vzťahov a perspektívy ústavu sa v roku 1947 začala úprava a obnova objektov v Harmanci, budovaných už od roku 1937, ktoré boli počas vojny značne zdevastované. Predpokladalo sa, že sa do nich umiestnia kartoreprodukčné, tlačiarenské a skladové prevádzky ústavu. Na rekonštrukcii objektov a výstavbe prevádzok sa s rôznou intenzitou podieľal celý rad pracovníkov VZÚ.
Medzitým príslušníci VZÚ Praha slovenskej národnosti začali oživovať myšlienky ešte spred vojny, umocnené Košickým vládnym programom, o rovnomernom rozmiestnení armády na celom území republiky a vytvorení záložného pracoviska VZÚ na Slovensku. Na jar 1948 požiadali Ministerstvo národnej obrany, aby vyčlenilo primeranú časť VZÚ, ktoré by mohlo byť ako odlúčené oddelenie umiestnené na strednom Slovensku, ideálne v okolí Banskej Bystrice.
Výsledkom bolo, že v auguste 1948 bola oficiálne zriadená pobočka VZÚ na Slovensku s názvom Vojenský zemepisný ústav – odlúčená časť Banská Bystrica. Fakticky išlo o základné opatrenie, vďaka ktorému vznikol Vojenský kartografický ústav. Do Banskej Bystrice bola premiestnená časť topografického a kartografického odboru VZÚ, do Harmanca zase reprodukcia a tlač. Výroba bola spustená 23. októbra 1948, čo sa považuje za dátum vzniku Vojenského kartografického ústavu Harmanec.
V roku 1949 sa ústav premenoval na 2. vojenský zemepisný ústav, Banská Bystrica a bol ustanovený ako samostatný subjekt so sídlom v Banskej Bysrici a pracoviskami v Harmanci. V počiatkoch bol rozpočtovou organizáciou, slúžiacou výhradne potrebám armády. Z Vojenského zeměpisného ústavu Praha doňho boli postupne premiestňovane viaceré pracoviská (kartografia, tvorba máp, výroba reliéfných máp, geodetické, topografické a reprodukčné pracoviská), vrátane technického vybavenia a personálneho obsadenia.
Významným medznı́kom v činnosti a usporiadanı́ ústavu bola celková reorganizácia vojenskej topografickej služby v roku 1951. Geodeti a topografi boli premiestnení do Dobrušky a ústav bol premenovaný na 3. vojenský zemepisný ústav, Banská Bystrica. Základným predmetom činnosti organizácie sa stala kartografická tvorba a tlač všetkých druhov vojenských máp. V roku 1952 bol ústav premenovaný na 2. vojenský kartografický ústav, Banská Bystrica a došlo k jeho reorganizácii. Vedenie ústavu a kartografické pracoviská mali sídlo v Banskej Bystrici, kým polygrafické pracoviská v Harmanci.
Od 1. januára 1955 sa ústav zmenil zo štátnej rozpočtovej organizácie na na štátnu hospodársku organizáciu s princípom samofinancovania a premenoval na Vojenský kartografický ústav, Banská Bystrica, š. p. Vyprofiloval sa ako nosné kartografické a polygrafické zariadenie Topografickej služby Československej armády. Rozhodujúcim a dominantným zadávateľom a odberateľom výrobkov podniku bolo Ministerstvo národnej obrany ako zakladateľom podniku, avšak kapacity, ktoré armáda nepotrebovala, začal podnik využívať na komerčnú činnosť pre iných zákazníkov.
Začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia sa začalo s rozšírenou výstavbou objektov v Harmanci, kde sa mal podľa vytýčeného zámeru umiestniť celý podnik. Od 28. okóbra 1974 bol už celý ústav umiestnený a sústredený na jednom mieste v Harmanci. Od tohto obdobia sa názov podniku zmenil na Vojenský kartografický ústav, Harmanec.
Od 1. júla 1989 bol Vojenský kartografický ústav, Harmanec zriadený ako štátny podnik. Jeho zakladateľom bolo Federálne ministerstvo národnej obrany, Praha a funkciu zadávateľa plnila Vojenská topografická služba Československéj armády.
Od roku 1992 začal podnik fungovať na komerčnej báze a vydávať na podklade vojenských máp civilné mapy pre verejnosť.Vznikom samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 sa zriaďovateľom podniku, ktorý bol v tom čase monopolným slovenským výrobcom máp, stalo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Viac o histórii VKÚ sa dočítate tu.
Veliteľské stanovište
Za administratívnou budovou VKÚ sa vedľa sebe nachádzajú dve prefabrikované úkryty, pričom jeden je troj súpravový a druhý šesť súpravový. Každú súpravu tvorí jeden ženijný úkryt typu ÚŽ-6b. Oba úkryty sú samostatne stojace a úplne zapustené v teréne do svahu.
Zatiaľ čo troj súpravový bol určený ako veliteľské stanovište objektu, šesť súpravový slúžil pre ukrytie osadenstva budovy.
Objekt pozostáva z jednej prístupovej chodby typu „B“ (rovinný typ) a bol prekrytý plechovými dverami. Za vstupom nasleduje dlhá doprava zalomená chodba, tvorená ženijnými rámami Žra-9. Pred jej zalomením sa nachádza protitlaková predsieň tvorená vchodovými tlakovo plynotesnými dverami Ždv-2 a za ňou protiplynová predsieň oddelená na oboch stranách plynotesnými dvermi Ždv-6/I. Za touto časťou sa nachádzali jednotlivé za sebou nasledujúce súpravy umiestnené po pravej časti od nadväznej spojovacej chodby.
Každá z nich bola oddelená plynotesnými dverami Ždv-6/I. Rozmer pracovnej (úkrytovej) miestnosti je 2,3 x 6 m. Na konci každej z nich sa nachádzala prebúrateľná šachta núdzového výlezu, ktorá je zhora uzavretá padajúcim poklopom ovládaným zvnútra a prekrytým vrstvou zeminy.
Úkryt bol napojený na verejnú sieť alebo na mobilnú elektrocentrálu. Každá súprava mohla byť osadená filtroventilačnou súpravou FILEK FVZ-100 (FVZ-150), alebo staršou FVKPM-2 či FVKPM-1E) a vytápaciou súpravou typu VVA-6 (5000 – 8000 kcal/hod.) na motorovú naftu či tuhé paliva (prípadne nahradená el. olejovým radiátorom 220V/2kW). Ďalšie vybavenie tvorila súprava chem. očisty, akumulátor 12 V, palanda, chemické (príp. suché) WC a pisoár v predsienke, 50 l termonádoba na vodu a spojovacia technika.
Úkryt pre osadenstvo VKÚ
Keďže vo VKÚ pracovali prevažne civilní zamestnanci, bolo potrebné zaistiť ich ochranu v prípade ohrozenia. ČSĽA ale pre svoje inštitúcie a zariadenia nebudovala úkryty CO, ale používala vlastné prefabrikované typy úkryty (objekty obrannej infraštruktúry), väčšinou odvodené od ženijných úkrytov typu ÚŽ-6. Z tohto dôvodu sa tu vybudoval úkryt pozostávajúci zo šiestich súprav typu ÚŽ-6b. Keďže kapacita jednej súpravy pre núdzové ukrytie je max. 25 osôb, celkovo mohol úkryt pojať až 150 pracovníkov VKÚ. Jednotlivé súpravy konštrukčne a vybavením zodpovedajú popisu pre VS s tým rozdielom, že tri súpravy sa nachádzajú na pravej a tri na ľavej strane spojovacej chodby.
___________
Zdroje:
- fortifikace.net
- valka.cz
- wikipedia.org