1. Ralsko – VVP Mimoň

Necelých 60 kilometrov od centra Prahy leží 250 kilometrov štvorcových, do ktorých sa medzi rokmi 1968 a 1990 dostal občan Československa len čírou náhodou a počuť tu bola takmer výhradne ruština sovietskych vojakov.

Vojenský výcvikový priestor Ralsko (oficiálny názov bol Vojenský výcvikový priestor Mimoň), ale neslúžil na vojenské účely medzi rokmi 1968 a 1990 prvýkrát. Vojenské cvičisko tu bolo už za Rakúsko-Uhorska, za prvej republiky časť priestoru využívala Československá armáda, počas druhej svetovej vojny tu cvičil Wehrmacht.

Ralsko ale nebolo iba oblasťou s vojenskou minulosťou. V rokoch pred druhou svetovou vojnou a krátko aj v období takzvanej tretej republiky, slúžili napríklad Hradčanské rybníky ako známe a veľmi vyhlásené letovisko. Po roku 1950 ale jeho rekreačná rola rýchlo upadla.

Dnes je Ralsko priestorom s takmer divokou prírodou, ktorá je pretkaná sieťou asfaltových ciest a tankodromov. Z vojenskej histórie zostávajú už iba ruiny. Asi najvýraznejším fragmentom je letisko Hradčany, neprehliadnuteľné sú aj tankové strelnice Židlov (dnes obora) a Bělá. Po celom priestore Ralska potom nájdeme zvyšky bojových a výcvikových útvarov, muničných skladov a ďalších vojenských objektov.

1.1 Bělá pod Bězdězem

Obec Vrchbělá bola ako jedna z mnohých obcí zaradená do VVP Mimoň. Dôvodom bol charakter krajiny. Tú tvorili rozsiahle polia medzi lesnými masívmi. Práve tieto polia tak boli už v roku 1953 premenené na tankovú strelnicu a vo Vrchbelej bola vytvorená veľká základňa techniky. Sovietska armáda prevzala po roku 1968 Vrchbelú ako celok a to nielen pre výstavbu modernej tankovej strelnice, ale aj pre dislokovanie ženijného cestného a mostového vojska. Dôvodom bol opäť vhodný terén, konkrétne Vrchbelský rybník, respektíve sústava rybníkov na začiatku toku riečky Belej, ktorý slúžil ako vodná zdolávacia prekážka pre výstavbu mostných zariadení a plavby špeciálnych vozidiel a člnov. V celej vodnej sústave bol ešte jeden rybník, rybník U hájovne. Tu sídlili so svojimi rodinami velitelia útvarov a rybník používali ako na rekreáciu, tak na rybolov za použitia munície a výbušnín.

563. samostatný pontón – mostový prápor a cestná rota Vrchbělá

V rámci Centrálnej skupiny vojsk boli v jej podriadenosti dislokované dva prápory: 1257 opomb (Olomouc) a 563 oisb (Vrchbělá). Po vstupe vojsk do Československa sa 1257 oisb stal 1257 opomb a 563 opomb sa zreformoval na 563 oisb.
Prápor bol dislokovaný v pôvodnom tankovom táborisku ČSLA a bol vybavený štandardnými pontónovými mostovkami PMP loženými na 38 nákladných automobiloch KRAZ 255V, člnmi BMK-T, plávajúcimi dopravníkmi PTS-10 a tiež pásovými samohybnými pramami GSP. „Spomínam si,“ uvádza autor textu Václav Bilický, „že v Horných Počáplech vytvoril ženijný pontónový mostný prápor cez rieku Labe most vo dne za 13 minút a 42 sek, v noci potom za 29 min. 54 sekúnd“
Tento komplet sa používal na premostenie riek so šírkou do 390 m alebo pontón slúžil ako prepravné plavidlo. Na to slúžili mostné člny, ktorých bolo v zostave 12, a na nájazd slúžili 4 pontóny upravené na nájazd v nesúdržnom podloží brehov. Prax bola taká, že automobil KRAS 255V nacúval na breh rieky, v mieste, kde bola hĺbka najmenej jeden meter, a spustil pontón na hladinu. Ten sa tu automaticky rozložil.

436. divízne školské centrum ženijných vojsk Vrchbělá „ROZETKA“

Výcvikové centrum ženistov vr. 02954, bolo v 80 rokoch preložené z Jezovej na Vrchbelú. Tento útvar sa stal jedným z najväčších pyrotechnických znečisťovateľov v južnej časti priestoru. Cvičné míny poničené výcvikom sa nelikvidovali, ale po skončení výcviku boli zakopané na rôzne miesta v rôznych počtoch a bez rozdielov v rozlíšení. Táto jednotka bola posledná, ktorá opustila zo stanice Bezděz VVP Mimoň. Podieľala sa na „upratovaní“ a bola vedená majorom Matkovským.

Výcvikové centrum 15. gardovej tankovej divízie Vrchbělá

Strelnica Vrchbělá bola jednou z najlepšie vybavených strelníc vo VVP Mimoň. Strieľalo sa tu s tankami T-55, T-62, T-64 a T-72. Špeciálne objekty s hojdačkami slúžili na simuláciu streľby za jazdy.
Bola tu postavená aj zvláštna budova, kde bol inštalovaný kanón tanku T-72, na výcvik nabíjania. V krajnom objete bol taktiež trenažér taktiky tankového útoku a obrany, kde boli makety tankov ovládané elektricky na vodičoch v modelovanej krajine. Hračka ako pre vojská, tak pre dôstojníkov a ich deti.
Na tejto strelnici sa vystriedali stovky tankov, ako sovietskej, československej, tak aj ostatných armád Varšavskej zmluvy. Samozrejme, že tu nestrieľali len tanky, ale aj iné vozidlá s hlavňovými systémami.

278. gardový motostrelecký pluk 18. gardovej motosteeleckej divízie Vrchbělá

Tento pluk mal protilietadlový oddiel značený v/h 61026Д, dve mínometné batérie a tankový prápor. Útvar bol od roku 1979 premiestnený do Zákup.

275. gardový motostrelecký pluk húfnice Vrchbělá

Pluk sídlil v spodnej časti Vrchbelej, vedľa výcvikového strediska ženistov. Výzbroj batérií bola 122 mm húfnice Gvozdika 2S1
Dostrel húfnice s trojštivotrhavou muníciou bol 15300 m. Pri použití granátov s raketovým pohonom mohla byť dostrelová vzdialenosť až 22 km. Aby nedošlo pri streľbách na kratšie vzdialenosti k prestrelom, používala sa praktická zábrana. Zábranou bola rúrková hrazda, ktorá znemožňovala zdvihnúť kanón nad určitú úroveň.
V tomto útvare boli aj tanky T-64 a T-72, ktoré slúžili výcviku v streľbe na vrchbelskej strelnici. do Zákup.

Tanková a delostrelecká strelnica

Južne od Vrchbelskej rokliny leží plocha bývalej tankovej strelnice Bělá. Na jej južnom okraji stáli ešte pred niekoľkými rokmi riadiace veže strelnice, na severnom okraji sú dodnes k videniu bunkre, ktoré slúžili na vlečenie makiet nepriateľskej techniky. Blízko strelnice je možné vidieť zvyšky vojenského mestečka, ktoré obsahovalo všetko od kasárenských budov, cez ubytovacie kapacity, až po jedáleň, alebo kotolňu.

1.2 Depoty na uloženie jadrovej munície

Akcia JAVOR – Sklady jadrových zbraní JAVOR 52

Jeden z troch areálov zahŕňajúcich aj dva dvojpodlažné podpovrchové sklady špeciálnej munície, vybudovaných v rámci Akcie „Javor“, sa nachádza približne 3,5 km severne Bělé pod Bezdězem, len kúsok od cesty Bělá – Kurivody. Konkrétne ide o objekt s označením Javor 52. Pred rokom 1990 by po tejto ceste československý občan nemal šancu prejsť. Celá oblasť Vojenského výcvikového priestoru Ralsko bola vojenským priestorom, do ktorého smelo vkročiť len niekoľko málo miestnych obyvateľov. Celým priestorom viedla iba jediná cesta prejazdná pre civilné vozidlá a na tej platil prísny zákaz zastavenia.

K objektu skladov sa ale nemala šancu priblížiť ani väčšina sovietskych vojakov dislokovaných v priestore VVP Ralsko. Do priestoru skladov špeciálnej munície mal prístup iba vopred určený personál. Veľká väčšina v Ralsku dislokovaných vojakov nemala o tomto zariadení najskôr najmenšie poňatie.

Pri pohľade zvonku pôsobí tento prísne tajný objekt ako akýkoľvek iný, malý kasárenský objekt. Strážnice, budovy ubikácií pre necelé dve stovky vojakov, štábu, kinosála, garáže, alebo kotolňa. Podobných komplexov boli na našom území desiatky a stovky. Tento areál, ktorý v súčasnej dobe slúži ako utečenecký tábor Ministerstva vnútra je ale predsa len v jednom odlišný. Priamo za priestorom kasární sa totiž nachádza vlastný areál skladov špeciálnej munície. O jeho existencii dodnes svedčia varovné tabuľky s nápismi „Vstup prísne zakázaný, nebezpečenstvo smrti“ a zvyšky oplotenia areálu.

O dôležitosti areálu svedčia nielen dvojité oplotenie, alebo betónové pevnôstky, rozmiestnené v jeho bezprostrednom okolí. Dôkazom, že ide o objekt zvláštnej dôležitosti sú aj obranné okopy, vždy v tvare polmesiaca, pre 2 až 3 vojakov, umiestnené medzi vonkajším a vnútorným oplotením, vždy zhruba po 100 metroch. Išlo vlastne o prvú obrannú líniu skladov. Za týmito okopmi nájdeme vnútorné oplotenie z ostnatého drôtu, ktoré chránilo vlastný objekt.

Z celého oplotenia areálov, aj z brány do objektu už dnes zostávajú len zvyšky, ktoré dávajú iba tušiť ako masívna ochrana objektu bola. Na ďalšie obranné prvky môžeme naraziť takmer v celom areáli. Betónové bunkre, pokrývajúce perimeter 360°, v každom rohu depotu, alebo betónové pevnôstky na ochranu perimetra sú jasnou ukážkou, že prípadný imperialistický záškodník nemal dostať najmenšiu šancu.

Hlavné skladovacie depoty boli v areáli dva. Každý z objektov je približne 40 metrov dlhý a 20 metrov široký, maskovanie zabezpečovalo zahrnutie zeminou a vysádzanie stromov, ktoré mali zo vzduchu budiť dojem súvislého lesného porastu. Každý zo skladov mal dva hlavné, protiľahlé, masívne brány osadené vstupmi. Podľa dostupných informácií mal vždy jeden slúžiť iba na vykládku a druhý na nakládku skladovaného materiálu. Pri každom z hlavných vstupov do objektu skladov bola pôvodne aj zastrešená betónová rampa, umožňujúca nacúvanie nákladných automobilov. Pôvodný vzhľad betónových rámp je vidieť na fotografiách, ktoré pochádzajú z takmer identických skladov v bývalom Východnom nemecku. Pri objektoch v Ralsku sa tieto rampy nezachovali. Skladovacie objekty mali jedno prízemné a jedno podzemné poschodie.

Zatiaľ čo prízemie slúžilo predovšetkým na nakládku a vykládku materiálu, v podzemí sa nachádzali samotné skladovacie priestory a technické zázemie. Prízemné a podzemné poschodie bolo prepojené priestorom manipulačnej sály. Manipulácia s hlavicami bola jednoduchá a zároveň umožňovala úplné utajenie. Ani vodič nákladného vozidla tak nemusel mať tušenie, aký materiál vlastne vezie a ako vyzerá skladovací objekt.

Kontajnery s hlavicami boli po vyložení z nákladného automobilu preložené na manipulačné vozíky, zatiahnuté cez prvé hrubostenné betónové brány dovnútra depotu do medzipriestoru medzi prvými a druhými tlakovými bránami. V tomto okamihu prevzala kontajner s hlavicou preverená obsluha skladu došlo k uzavretiu vonkajších brán a až potom boli otvorené vnútorné hrubostenné brány a munícia bola vtiahnutá do manipulačnej sály. Potom, bol kontajner, pomocou reťazového posuvného žeriava spustený do spodného poschodia na uloženie v jednej zo štyroch skladovacích miestností.

V každej z temperovaných a klimatizovaných miestností bol priestor maximálne pre 15 kontajnerov umiestnených v dvoch radoch. Vozíky boli v miestnostiach fixované proti rolovaniu upnutím kotvami k podlahe. V každej skladovacej miestnosti umiestnený aj mohutný trezor na dokumentáciu k skladovanému materiálu. Jeden objekt by tak pri plnom využití kapacity mohol pojať až 60 skladovacích vozíkov, dva depoty v rámci jedného areálu potom 120 vozíkov.

Skladovací priestor patril k priestorom s najprísnejším režimom vstupu. Dovnútra mohli vstupovať iba osoby oprávnené a to ešte iba vo dvojici. Za bežnej prevádzky skladu to bol náčelník skladu a veliteľ celého komplexu. Priamo do skladovacieho priestoru nesmel samostatne vstúpiť ani dozorný, ktorého stanovište bolo priamo v objekte. Sklad bol priebežne uzamknutý dvoma zámkami a signalizácia jeho otvorenia bola vyvedená ako k dozornému skladu, tak k dozornému útvaru. Hlavné vstupy do skladu boli okrem prípadov navážania či vydávania materiálu vždy uzavreté.

Personál skladu vstupoval do objektu za účelom vykonávania skúšok a revízií zásadne bočným vchodom.

V skladovacom priestore musela byť zabezpečená stála teplota a vlhkosť vzduchu. Každý zo skladov bol preto napojený na centrálny systém vzduchotechniky. Na pomocný ohrev vzduchu boli v každom zo skladov pripravené aj elektrické priamotopy. Teplota sa v skladovacom priestore musela pohybovať medzi 15 a 25 stupňami Celzia. V každom zo skladov preto nechýbali merače teploty a vlhkosti vzduchu. Sklady boli vybavené navyše aj havarijným systémom chladenia jadrových hlavíc za pomoci hélia. Tento systém sa ale využíval iba v prípade výpadku centrálneho systému vzduchotechniky, kedy by hrozilo prehriatie jadra jadrových hlavíc.

Betónové panely, ktoré tvorili príjazdové komunikácie k skladom, sú dnes už dávno vytrhané. Zo striech bunkrov zmizli maskovacie striešky ventilačných komínov, les, ktorý objekty maskoval je z časti vyrúbaný. Všetky vchody silne zdevastovaných objektov boli v roku 2004 zasypané. V kasárňach bývalého objektu skladov dnes nachádzajú azyl utečenci. Niektorí z nich sú nepochybne z krajín bývalého sovietskeho zväzu a zrejme ani netušia, že len kúsok od nich boli sklady, z ktorých mohli pochádzať jedny z prvých jadrových hlavíc, ktoré by začali tretiu svetovú vojnu. Že sa len pár metrov od ich postelí nachádzalo jedno z najnebezpečnejších miest niekdajšej Československej socialistickej republiky.

1.3 Jezová

VS 5.plrb – Útvar „Radary“ –

Útvar neďaleko Jazovej hory bol podľa Rusov „komandným punktom“, teda veliteľským stanovišťom, 5. protilietadlovej raketovej brigády. Medzi miestnymi obyvateľmi Ralska si však vyslúžil ľudové označenie „Radary“, je tomu zrejme tak, že sa tu nachádzali prehľadové rádiolokátory 1S12. Išlo teda o miesto, kde sa spracovávali informácie o letiacich cieľoch. Z dôvodov lepších podmienok pre zachytenie cieľa, sa tieto rádiolokačné prostriedky umiestňovali na umelo vyvýšené kopčeky, tzv. „kurgany“. Aj obyčajné vyvýšenie o pár metrov oproti okolitému terénu, nesmierne zvyšovalo možnosť zachytenia cieľov. Okrem radarov by sme tu predtým našli aj kasárne s jedálňou, saunu, bunker na spracovanie informácií o letiacich cieľoch, ale aj odpaľovacie plochy prostriedkov PVO alebo stanovište protilietadlových diel.

Historia 5. protiletadlovej raketovej brigády

História 5. protilietadlovej raketovej brigády siaha do roku 1961. Miestom pôvodnej dislokácie bol ukrajinský Užhorod. Vtedy sa ešte o brigádu nejednalo, útvar niesol názov 919. samostatný protilietadlový raketový pluk. Výzbroj pluku tvorili predovšetkým komplety S-75 Volchov s účinným dostrelom 43km.

V roku 1968 sa pluk stal súčasťou Strednej skupiny vojsk a v rámci akcie „Dunaj“ sa zapojil do okupácie Československa. Pretože však došlo k navýšeniu stavov ako ľudí, tak techniky, ktoré boli väčšie ako pluk, vznikla 5. protiletecká raketová brigáda, s číselným označením útvaru 80834. Miestom dislokácie v ČSSR bola až do roku 1982 Červená Voda, blízko Králiky. Až koncom roku 1982 bola celá brigáda presunutá do novo vybudovaného kasárenského areálu v Kurívodoch. Výstavbu týchto kasární plne zaisťovala česká strana.

Brigáda sa skladala z troch práporov (streleckých oddielov), z ktorých každý mal k dispozícii 3 strelecké batérie a podporné zázemie. Každá strelecká batéria bola tvorená troma mobilnými odpaľovačmi a niekoľkými protilietadlovými delami ZU-23-2 a ZSU-23-4, tie zabezpečovali elimináciu nízko letiacich cieľov. Celkom mala teda brigáda 27 mobilných odpaľovacích zariadení. Brigáda získala v nadväznosti na štruktúru velenia a zachovanie požadovanej operatívnosti pri dosiahnutí potrebnej palebnej sily, predponu „samostatná“. Ostré bojové streľby sa raz do roka konali v ZSSR na polygóne Emba.

Výzbroj brigády bola až do začiatku 80. rokov tvorená už spomínanými kompletmi S-75 Volchov. Následne došlo k prezbrojeniu na komplet 2K11 „KRUG“ s účinným dostrelom až 55km. Sovieti mali v Kurívodoch slušné zázemie, v novo vybudovanej kasárni. Nechýbala ani samostatná budova maródky, kultúrny dom s kinom, či objekt pomocného poľnohospodárskeho hospodárstva. Ubytovacie kapacity dostačovali aj pre prijímač odvedených brancov. Zriadená tu bola aj poddôstojnícka škola. V roku 1989 dochádza k ďalšiemu prezbrojeniu na komplet 9K37 „Buk“.

V júni roku 1990 bola celá 5. protilietadlová raketová brigáda odsunutá do Ivanovskej oblasti v Rusku, brigáda sa usídlila blízko mesta Shuya. V roku 2009 potom následne došlo k ďalšej redislokácii do Leningradskej oblasti. Ide tak o jeden z mála útvarov, ktorý sa po rozpade ZSSR nezrušil a existuje dodnes.

Prioritnou úlohou 5. protilietadlovej raketovej brigády, vyplývajúcou z miesta dislokácie v Kurivodoch, bola ochrana letiska Hradčany. Na tomto letisku sa nachádzal aj 236. stíhací bombardovací letecký pluk, patriaci do zostavy 131. zmiešanej leteckej divízie. Tento pluk mal vo výzbroji MiG-27, ktorého variant výzbroje bola aj možnosť niesť 2ks jadrových bômb. Práve umiestnenie MiGov 27 zrejme stálo za rozhodnutím redislokovať 5. protilietadlovú raketovú brigádu z Červenej vody do Kurívod.

​Súčasný stav

Útvar PVO na Jezovej je dnes (rok 2014) už minulosťou. Palposty boli zlikvidované už pri odchode sovietskej armády, kasárenská budova postupne chátrala, až bola úplne strhnutá. Po dlhú dobu tu boli k nájdeniu pancierovej zemljanky, tie ale padli za obeť nenechavým zberačom kovov. Veľkou neznámou tak zostáva bunker na spracovanie informácií o letiacich cieľoch, ktorý nebol do dnešného dňa objavený. Je však veľmi pravdepodobné, že bol zlikvidovaný pri odsune sovietskej armády.
Celá odpaľovacia plocha dnes postupne zarastá náletovými drevinami, ktoré tu tvoria zaujímavé zátišie. V jej SZ časti potom môžeme nájsť brezový háj, ktorý určite zaujme nejedného fotografa.

Cvičisko a tábor

História cvičiska Jezová sa datuje do roku 1954, kedy Československá ľudová armáda (ČSLA) využívala Jezovú ako tankodrom, kde sa preháňali T-34. Boli tu aj skladové priestory a táborové zariadenia pre hosťujúce tankové útvary.
Po osídlení Jezovia sovietskymi vojskami boli bývalé priestory kasárenských a skladovacích objektov vždy len dočasne využívané výcvikovým centrom ženistov v/h 02954, ktoré sa na začiatku 80 rokov presťahovalo do hornej časti Vrchbelej. Na ich miesto sa nasťahovala mínometná batéria v/h п/п 58767 prevelená v rokoch 1985 do Bohosudova.
Jezová bola tiež cvičiskom pre chemikov, ktorí tu bežne imitovali jadrové výbuchy. Na túto imitáciu im slúžil fugas plnený naftou a napalmom. V priľahlom lese bolo nájdených niekoľko 200 l sudov s napalmom.

1.4 Kuřívody

Sídelný celok bol založený na bezdezskom panstve Přemyslom Otakarom II. ako kráľovské mesto Freistadt (Vristad, Slobodné Mesto) medzi rokmi 1264–1278, lokátorom bol pravdepodobne Hertvík z Kravař. Prvá zmienka o meste je z roku 1279, kedy si kráľovná Kunhuta, držaná na Bezděze, vyprosila návštevu kostola sv. Juraja vo Vristade. Pôvodný názov mesta v 14. storočí vymizol a od 15. storočia sa používal český názov Kurivody (pôvodne Kuří Vody), od 17. storočia súbežne aj nemecký názov Hühnerwasser. Predpokladá sa, že názov vyjadroval, že v obci boli len veľmi malé vodné toky (slabé pramienky, kde by sa napojili len kurovité vtáky) – nedostatok vody bránil aj väčšiemu rozvoju mesta.

Panovník Václav II v roku 1293 tunajší kostol urobil filiálnym av roku 1297 venoval Kurívody aj s okolitými dedinami Hynkovi z Dubé, patriaceho do rodu Berkov z Dubé. Hynek sa zdržiaval viac na Houske, jeho dedič a syn rovnakého mena, teda Hynek z Dubé, sa venoval roku 1337 zaleženej Belej pod Bezdězem. Keď roku 1348 zomrel, majetok zdedili synovia Hynek a Henrich. Neskôr získal Kurívody mladší Henrich, ktorý je uvedený v listinách (Henrich, povedaný Berka z Dubé a pán na Houske) rokov 1363 a 1398 pri dosadení nových farárov. Keď Henrich zomrel, získal mestečko aj s okolím a tiež Jestrebí Henrich Berka starší. Je písaný na listine z roku 1406, kedy dosadzoval do kurievodského kostola nového farára. Toho istého roku zomrel a Kurívody menili často svojich majiteľov, stále však z rodu Berkov z Dubé. Keď však Bohuchval Berka, sídliaci na ním prebudovanom zámku Kurívody po bitke na Bielej hore musel z kráľovstva utiecť, statok Kurívody kúpil roku 1622 mocný Albrecht z Valdštejna. V roku 1639 ho získal od cisára František de Grana a po ňom Valdštejnovci. Tí tu zostali až do zoštátnenia v roku 1945.

Vzhľad obce a jej ráz sa rapídne zmenil. Dnes jeho krásu a jedinečnosť pripomína len niekoľko pôvodných stavieb a fragmentov, ktoré sa viac či menej zachovali. Centrum obce sa nachádzalo v mieste dnešnej križovatky ciest z Mimoňu do Mníchova Hradiště a Belej pod Bezdězem. V týchto miestach stálo štvorcové námestie, obklopené zo všetkých strán budovami. V jeho strede stál mariánsky stĺp. Dnes by mal svoje miesto zhruba uprostred dnešnej vyasfaltovanej plochy. Budovy mali správny, obslužný a obytný charakter. Väčšina stavieb bola drevená, postavená zrubom s doškovou strechou. Jednou z takýchto najväčších stavieb bola pošta, ktorá stála v západnej časti, pred dnešným motorestom. Na námestí stáli ďalšie zrubové a hrazdené domy s ochozy na poschodí, ale aj s podloubím na prízemí. Tieto stavby boli jedinečnou ukážkou ľudovej architektúry v oblasti a ich zničenie je nenahraditeľnou škodou. V južnej časti námestia stál hostinec, dnes je ale v týchto miestach prázdna plocha, kde parkujú kamióny. Jediné, čo sa zachovalo z pôvodného námestia, je parčík vo východnej časti. Predtým bolo toto miesto vysadené javormi do tvaru kríža. Do dnešných dní sa tento parčík zachoval asi z dvoch tretín. V blízkosti parčíka stála obecná studňa, dnes je v týchto miestach telefónny automat.

Z celej obce, ktorá mala pred svojím zničením 226 domov, zostalo pôvodných 16. Sedem rodinných domov je v západnej časti obce pri ceste na Mimoň. Jedným z týchto domov je hostinec Biely Jeleň, ďalšie dva rodinné domy sú situované vo východnej časti obce pri ceste smerom na Mníchove Hradište. Všetky tieto domy sú opravené a obývané. Blízko námestia stoja štyri stavby, ktoré majú vysokú historickú hodnotu. Ide o radnicu s vežičkou, kde dnes sídli mestský úrad Ralsko. Za radnicou nájdeme budovu spoločenského a informačného centra. Najstaršou stavbou v obci je ranne gotický kostol svätého Havla. Po zrušení VVP Ralsko bol v dezolátnom stave a mal tankom zničenú časť veže. Aj keď je dnes už exteriér kostola dnes už opravený, jeho interiér je bohužiaľ nenávratne zničený. Ďalšou pôvodnou stavbou je pôvodná škola, ktorá bola zrekonštruovaná a dnes slúži deťom z Kurívod.

V západnej časti obce stojí zámok, ktorý ako všetky pôvodné stavby výrazne prítomnosťou armády utrpel. Dnes má síce opravenú strechu, ale zvyšok stavby je vo veľmi neutešenom stave. Posledné dve pôvodné stavby sa nachádzajú v severnej časti obce pri ceste vedúcej k Židlovu. Sú veľmi schátralé, predtým slúžili vojenským účelom. V južnej časti Kurívod nájdeme bytovky po sovietskych vojakoch, ktoré sú dnes opravené a obývané.

V Kurívodoch sa zachovali aj dva pomníky obetiam vojen. Obaja sú pri ceste Mimoň – Mníchove Hradište. Prvý je venovaný obetiam rakúsko – pruskej vojny a stojí východne od obce. Druhý je venovaný obetiam prvej svetovej vojny a stojí v západnej časti obce. Tento pomník je však citeľne poškodený, zmizol z neho stojaci vojak aj kovová pamätná doska.

V juhozápadnej časti obce bolo kúpalisko s betónovou hrádzou, ktoré tiež slúžilo ako zásobáreň vody v období sucha. Bolo zničené vojenskou činnosťou, dnes ich pripomína iba podmáčané miesto zarastené rákosím. Kurívody mali tiež vlastný cintorín s kaplnkou. Ten sa nachádzal asi 200 m za obcou po pravej strane pri ceste na Bielu pod Bezdězem. Do dnešných dní sa však z cintorína nič nezachovalo. Hríbot bol už v roku 1960 ťažkou technikou zarovnaný so zemou a dnes priestor cintorína pripomínajú iba vyrastené lipy a javory, ktoré boli pôvodne vysadené po jeho obvode.

Hlavné komunikácie, ktoré viedli smer Mimoň, Mníchove Hradiště, Bělá pod Bezdězem, Jezová a Židlov, sú dodnes využívané a je zachovaný ich pôvodný rádius. V okolí Kurívod boli polia a lúky, dnes je tu iba divoká step, ktorá tu zostala po tankových strelniciach. Je zaujímavé, že na tunajších stepiach nie je také veľké množstvo náletov, ako je tomu severnejšie na bývalých stoličkových strelniciach. Južne od Kurívod stávala hájovňa. Dnes ju pripomína iba pivnica a prekrytá studňa.

Mestečko patrilo v rokoch 1947 až 1991 do vojenského výcvikového priestoru a za 44 rokov pôsobenie československých a sovietskych vojsk takmer zaniklo. Armáda mala na celé mesto a jeho okolie dva vzájomne odlišné vplyvy. Na jednej strane zachovala takmer nedotknutú prírodu, na druhej strane takmer zničila výtvory ľudskej činnosti od pradávna.

5. protilietadlová raketová brigáda

História 5. protilietadlovej raketovej brigády Kurívody 80834 spadá do roku 1961, kedy bola sformovaná v Užhorode (Ukrajina) ako 919 samostatný protilietadlový raketový pluk. Po včlenení do centrálnej skupiny vojsk operujúcej po roku 1968 v Československu bola 5. raketová brigáda od roku 1968 vyzbrojená protilietadlovým raketovým komplexom S-75 (C-75) tento komplex mal v klasifikácii NATO názov SA 2 „Guideline“. ЗРК С-75 mohol zasahovať ciele na vzdialenosť až 43 km, v rozsahu výšok od 0,5 do 30 km a rýchlosti cieľa do 2300 km/hod.
Brigáda mala 3 prápory v celkovom osadení približne 333 vojakov. Na začiatku osemdesiatych rokov bola základná výzbroj zmenená na protilietadlový raketový komplex stredného dosahu 2K11 „Krug“, ktorý bol prvým mobilným protilietadlovým
raketovým komplexom (PLRK) zavedeným do výzbroje sovietskej armády. Tým sa tak stal akýmsi vzorom pre svojich následníkov. 345. protilietadlová raketová brigáda mala vo výzbroji približne 27 mobilných ZRS 2K11 „KRUG“ (SA 4 Ganef).
Skupina sa skladala zo štábu a troch práporov. Každý prápor mal 8 protilietadlových samohybných kanónov ZSU-23-4 alebo ZU-23 kalibru 23 mm, rádiolokátor kruhového snímania 1S12 (Long Track) a tri batérie so ZRK 2K11 „krug“ (SA 4 anef). Od roku 1980 sa začalo s vyzbrojovaním protilietadlovým raketovým komplexom ЗРК Бук-М1
Piata protilietadlová raketová brigáda bola z Československa odsunutá v roku 1990 ako jedna z prvých jednotiek na ruskú základňu Šuja (в/ч 02029, Ивановская обл.г.Шуя)
Aj keď táto brigáda z pochopiteľných dôvodov nezanechala v Ralsku svoju muníciu, bola pri asanácii skladu Jabloneček nájdená, v hĺbke asi 1 m, cvičná hlavica 2K11 Krug a dva zapaľovače. Občas sa našiel niektorý zo 4 štartovacích raketových motorov alebo časti tiel so stabilizátormi.

27. gardový samostatný prápor spojenia Kuřívody, 18. gardovej motostreleckej divíze

samostatný prápor spojenia v Kurívodoch bol utajovanou posádkou. Svoj základný uzol mal v podzemí, v priestore autodrómu, a bol maskovaný krytým parkoviskom vozidiel. Týmto uzlom prechádzal medzinárodný telefónny kábel do NDR. Rota rádiového spojenia zaisťovala chod posádok a spojenie s 18. gardovou motostreleckou divíziou.

149. samostatný protitankový delostrelecký oddiel Kuřívody

149. samostatný protitankový dělostrelecký oddiel Kurívody bol dislokovaný do priestoru bývalého kurivodského hřbitova a jeho okolia s obsadením 210 vojakov a 70 rodinných príslušníkov. Tí, v samom začiatku obdobia dislokácie oddielu, obývali takzvané fínske domčeky, ktoré boli postavené ako prvý ubytovací komplex pre rodiny dôstojníkov. Park techniky zaberal podstatnú časť priestoru, na ktorom sa dnes nachádza kurivodský kultúrny dom.
Protitankový oddiel bol jednou z operatívnych skupín 18 gardovej mechanizovanej divízie, do ktorej okrem iného patril aj 106. samostatný prápor protichemickej obrany v Kurívodoch.

898. samostatný prápor materiálneho zabezpečenia Kuřívody, 18. gardovej motostreleckej divíze

V Kurívodoch pôsobil 898 Samostatný prápor materiálneho zabezpečenia. Tento univerzálny prápor mal na starosti logistické zabezpečenie v oblasti Kurívod. Jeho sídlo bolo v priestoroch dnešného motorestu. Bol tu autopark, stravovacie zariadenie, a skladové zariadenie. Pre presnosť dodajme, že skladovacích zariadení bolo po celých Kurívodoch niekoľko. Napriek tomu, že takmer každý útvar mal svoju vlastnú čerpaciu stanicu, významným objektom tu bol centrálny sklad pohonných hmôt. Pre potreby 898 práporu bola tiež vystavaná nová práčovňa. Tento prápor ale zďaleka neprišíval len gombíky a nevaril boršč. Staral sa aj o muníciu uloženú cca dva kilometre od Kurívod.
Prápor mal, na zabezpečenie plnenia úloh, k dispozícii celkom 5 automobilových rôt (2 roty zabezpečovali prepravu munície, 2 roty vozili v cisternách palivo, 1 rota prepravovala potraviny, oblečenie a vojenské vybavenie). Prápor disponoval aj opravárenskou čatou a čatou materiálneho zabezpečenia, poštou a oddelením spojenia, poľnými pekárňami, zdravotným strediskom.

106. samostatný prápor chemického vojska Kuřívody

Tento prápor čítal približne 500 chemikov, ktorí zabezpečovali vojská v priestore Ralsko. V roku 1989 bol prápor prevedený do Stráže pod Ralskom, kde zostal až do odsunu tunajšieho tankového pluku. 1. rota práporu bola prevelená do Dečína. Prápor mal za úlohu najmä cvičiť vojakov iných útvarov v protichemickej a protiradiačnej ochrane. Výcvik bol tvrdý a nekompromisný. Pre predstavu: U sovietskej armády sa pri výcviku používal napr. chlórpikrín. Táto bezfarebná, prudko jedovatá kvapalina sa používala ako chemická zbraň, núti človeka nedobrovoľne zavrieť oči, silne dráždi pľúca. Používanie tejto chemikálive sovietskymi vojskami dokladajú okrem iného nálezy v Stráži pod Ralskom a na Libavé, kde boli nájdené míny s týmto obsahom.

1322. Sklad munície Centrálnej skupiny vojsk (CGV) Kuřívody

Tento útvar mal tri hlavné a nespočet príručných skladov munície na území VVP Mimoň. Najväčší bol však muničný sklad „Na chmeľnici“ v Kurívodoch. Celkom v šiestich ovalovaných halách boli uložené stovky ton delostreleckej, pechotnej a ženijnej munície vrátane trhavín. V ďalších šiestich ovalovaných skladiskových kontajneroch bola pripravená na okamžitý výdaj munície pre delostrelcov a tankistov. Druhou veľkou muničnou základňou bol sklad „Černá věž“ na pol cesty od Kurřvod do Mimoňa pred odbočkou na letisko a Skelnou Huť, po ľavej strane. V tomto sklade bola uložená munícia pre delostrelcov a protitankové zbrane. Špeciálnym skladom bol potom sklad pri rybníku „Vavrúšok“, ktorý ukrýval v odolných betónových trezoroch prevažne leteckú muníciu. Každá novo vybudovaná strelnica (Vrchbělá, Svébořice, Nový Dvůr, a kasárne na Hviezdove a na samotnom letisku) mala svoj prechodný muničný sklad. Útvar 1322 však nebol určený len na skladovanie, ale aj na komplexné zabezpečenie ochrany prepravy a na stráženie objektov, ktoré boli z hľadiska dozoru v tom čase nenarušiteľné.

234. gardový samostatný ženijo – pyrotechnický prápor Kuřívody

Ženijný – pyrotechnický prápor v Kurívodoch bol v bojovom stave a preto mal, vrátane pontónovej i ženijne cestnej čaty, druhej samostatnej čaty spojenia a ženijno-pozičnej, a podporných jednotiek, celkom 395 vojakov.
Ženisti, nielen z Kurívod, ale aj z Vrchbelej a Zákup, prispeli budúcej pyrotechnickej očiste priestoru značným množstvom mín a ženijného materiálu. Dokonca aj pri výstavbe svojho vlastného štábu zakomponovali do základov stavby protitankové míny. Vytvorili ale aj v celom priestore Ralska tisíce rôznych okopov, zemljaniek a iných ženijných stavieb. Koncom dvadsiateho storočia bolo v celom priestore Ralska, práve vďaka činnosti tohto práporu, na nájdenie veľké množstvo protitankových zátarasov. Kovové sa síce samozrejme rýchlo stratili, ale betónové ihlany sa v mnohých prípadoch stali neodstrániteľnou prekážkou.
Na okraji strelnice v smere na Kurívody sa nachádzalo ženijné cvičisko, ktoré bolo krátko po svojom vzniku akýmsi ukážkovým „gorodkom“. Neskôr sa však zmenilo na priestor uložených, avšak už nikdy nevyzdvihnutých protitankových mín.

Ďalšie zaujímavé miesta v Kuřívodech

Strelnica pechotných zbraní Kurívody
Strelnica pechotných zbraní v Kurívodoch slúžila na výcvik vojakov dislokovaných v Ralsku. Malé objekty pozdĺž asfaltovej cesty slúžili ako výdajne streliva. Pretože u nich bola drevená podlaha a nápaditosť vojakov bola bezhraničná, našlo sa tu pri asanácii značné množstvo pechotnej munície a striel do granátometov a ručných protitankových granátov.

Tankodrom Kurívody
Tankodrom v Kurívodoch slúžil na výcvik vodičov a ostatných členov posádky v riadení tanku a bojových vozidiel pechoty. Okrem takmer 200 ha plochy mal aj svoju riadiacu vežu, okolo ktorej viedla cesta na jednu z najväčších skládok vojenského odpadu.

Väznica Kurívody
Väznica tak pre práporčíkov, ako aj pre radových vojakov bola v priestore U bieleho jeleňa (dnes v majetku rodiny Léblových), čo bol objekt veliteľstva 898. samostatného práporu materiálneho zabezpečenia a v tesnej blízkosti KGB, (dnes v majetku rodiny Šiškových).

1.5 Židlov

Cvičisko s strelnica

Židlovská strelnica je jedným z najkrajších miest bývalého vojenského priestoru. Ohromné pláne, príroda, ktorá úplne zahladila zvyšky pôvodného osídlenia i vojenských experimentov. Hlboké rokliny po ťažbe železnej rudy, stromy obhorené zásahom blesku, temné pivnice a zvyšky hradov, stovky kusov zveri, zohnané dohromady obrovskou odborou. Stojí za to vidieť tieto pláne, kým ich pomaly ale nemilosrdne zarastie divoký les.

Najväčšia tanková strelnica priestoru bola v mieste bývalej dediny Židlov. Na Zadnom vrchu bola rozsiahla pozorovateľňa, odkiaľ generáli pozorovali cvičiace jednotky. Po odchode SA sa stal z pozorovateľne bunker policajného pyrotechnika. Trhacia jama na likvidáciu nájdených výbušnín bola v roku 2001 presunutá k uzavretej asfaltovej ceste uprostred pláne. Celý priestor Židlova a okolia je od r. 2000 oplotený (3790 ha), prejazd zostal zachovaný vďaka roštovým mostom cez ktoré zver neprejde – vjazd motorovým vozidlám zakázaný, chodci a cyklisti môžu okrem piatich mostov používať množstvo rebríkových prelezov. Nakrúcal sa tu film Stalingrad a Posledný presun.

Trhacia jama

Uprostred židlovskej strelnice bolo vybudované jedno z najmodernejších pyrotechnických zariadení Polície SR v celej Európe. Reč je samozrejme o stále trhacej jame, slúžiacej na likvidáciu nevybuchnutej munície. Staršia trhacia jama sa nachádzala až do roku 2001 neďaleko Zadného vrchu. Činnosť tohto zariadenia má svoje prísne pravidlá, ktoré je nutné z dôvodu ochrany zdravia rešpektovať. Ide napríklad o obmedzenie leteckej prevádzky do výšky 2 000 m nad areálom a 4 000 m v priemere. Platí zákaz vstupu, ak je vlajka na stožiari. Neďaleko areálu sú rozmiestnené 4 pozorovacie veže.

1.6 Jabloneček

Mestečko a garáže ťahačov

Jabloneček bol zhruba od roku 1352 farskou obcou, s jedným z troch kostolov v Ralsku, ktorý sa nezachoval. Zaniknutá obec leží na východe bývalého VVP Ralsko a prechádza ňou cesta z Hviezdova do Mukařova. V 105 domoch žilo pred vojnou 432 obyvateľov, z ktorých bolo 25 Čechov. Tí si v roku 1933 presadili vybudovanie novej českej školy. Nad Jablonečkom sa pôvodne nachádzala aj staršia tvrz Chlum, pochádzajúca údajne už z roku 1232. Na jej mieste bola vystavaná na konci 18 storočia obec Chlum s 15 domčekmi, v ktorých žilo 52 obyvateľov, z nich jeden českej národnosti. Po príchode sovietskych vojsk do Ralska, tu bola vybudovaná raketová základňa a toto územie sa stalo jedným z najstráženejších v priestore.

2432. protilietadlová raketová technická základná v Jablonečku

Tento útvar zaisťoval skladovanie všetkých druhov protilietadlových rakiet vo výzbroji centrálnej skupiny vojsk. Rozprestieral sa na pozemkoch bývalej obce Jabloneček, kde bola posádka. Technické zázemie sa nachádzalo na Chlume, kde bola samotná základňa, strážená za trojitým oplotením. Pred základňou bola kotolňa, servis PHM a výmeny olejov. Väčšina skladových objektov bola vykurovaná a klimatizovaná. Aké typy rakiet boli skladované, bolo možné zistiť len z fragmentov, ktoré zostali po odchode. Z nájdených komponentov je zrejmé, že išlo najmä o rakety 9M8 systému Krug, ktoré boli vypúšťané z dvojitých rámp na pásových podvozkoch. Náporový pohon im dával maximálny dolet až 55 km a dostup 24 500 m. Navádzanie bolo vykonávané diaľkovými povelmi, avšak v koncovej fáze letu sa prechádzalo na poloaktívny radarový princíp. Vo výzbroji útvaru sa pravdepodobne nachádzali aj rakety 3M9 systému Kub, inak vojakov zvaných „tri prsty smrti“. Raketa mala náporový motor a jej riadenie bolo vykonávané povelovo. Mala koncové poloaktívne navádzanie. Dolet cez 20 km, pri dostupe 12.000 m. Z niektorých nepatrných pozostatkov a najmä zo značného množstva akumulátorov bolo zistené, že tu bola skladovaná aj ručná raketa zeme vzduch, ktorá bola prvou prenosnou sovietskou zbraňou tohto typu. Bola jej raketa systému 9K32 Strela-2, zavedená do výzbroje v čase vstupu vojsk na naše územie. Len vďaka infračervenému samonavádzaniu sa raketa stala veľmi účinná. Tiež strela 9M32 mala dolet asi 3,8 km a dostup max. 1,5 km. S najväčšou pravdepodobnosťou boli v prostrednom sklade uložené 9K310 Igla-1 s raketou 9M313, ktorá ale používala ešte staršie navádzacie čidlo z typu Strela-3 a možno ešte raketa 9K38 Igla.

 1.7 Letisko Hradčany

Prvá zmienka o letisku v Hradčanoch pochádza z apríla 1945, kedy tu ženisti dostali za úlohu upraviť niekoľko trávnatých plôch na účely hneď dvoch letiskových plôch. Jedna sa nachádzala na východ od vtedajšieho Kummer See, (hradčiansky rybník) druhá východne od Mimona v smere na Hviezdov na trávnaté pasce uprostred lesného porastu.

Na presun všetkých častí Schlachtgeschwader 2. pod Luftflotte 6. na Kummerské letisko na severe Čiech, resp. Sudet, malo podľa rozkazu dôjsť okolo 28. marca 1945. Avšak na konci vojny malo Nemecko už veľký nedostatok ženistov, ktorí by plochy na prirodzene rovných lúkach upravili.

Až 1. apríla prišli na tieto miesta ženijné vojská s niekoľkými desiatkami zajatcov na povozoch a začali s úpravami. Presne na Veľkú noc sa zleteli zvyšky Schlachtgeschwader 2. V jej radoch sa od bojov v Grécku roku 1941 až do 31. júla 1944 nachádzal aj najvyššie vyznamenávaný vojak Tretej ríše a neskorší plukovník Hans-Ulrich Rudel.

Ku koncu 2. svetovej vojny bolo letisko poškodené americkými aj sovietskymi náletmi. Po ústupe zvyškov Schlachtgeschwader 2 do Kitzingenu zostali na letisku Kummer podľa súpisky materiálu II. odboru MNO z 15. mája 1945 celkom 4 kusy dvojmiestnych pozorovacích lietadiel a ďalších 30 kusov lietadiel označených len ako ľahký bombardovací stroj.
Šesť lietadiel bolo zničených úmyselne založeným požiarom. Bolo nájdených 18 leteckých motorov. Veľké množstvo leteckých bômb rôznych veľkostí veľký počet skriňových bômb s 30 malými bombami.
Na letisku Hviezdov stálo celkom 8 stíhačiek, ktoré po vykonaní opravy boli schopné letu a jeden bombardér, stále ešte vyzbrojený dvoma torpédami. Skladisko bolo doteraz plné munície. Čítalo 145 bômb do hmotnosti 70 kg, 90 bômb nad 70 kg a cca 100 kusov skriňových bômb s 24 malými bombami. Nechýbal ani nešpecifikovaný počet nábojov do palubných diel a mnoho ďalšieho leteckého a výzbrojného materiálu.

Záujem armády, tentoraz československej, o trávnatú plochu Hradčanského letiska neopadá ani po vojne. V marci 1946 je rozhodnuté o umiestnení základne vzdušného výcviku. V roku 1948 bolo pre výstavbu vojenského letiska odlesnených celkom cez 300 ha územia. V roku 1949 bola obec Kummer am See premenovaná na Hradčany a bol tu vystavaný tábor pre posádku výstavby letiska.

V júli roku 1951 dochádza v Hradčanoch k výrazným a pre nasledujúce desiatky rokov nevratným zmenám. Z obce, ktorá bola pred vojnou synonymom pre rekreáciu av krátkom povojnovom období sa snažila ako letovisko opäť presadiť, je vysťahované civilné obyvateľstvo a správu obce definitívne preberá vojenská správa. Toho istého roku, je rozhodnuté o umiestnení vrtuľových bombardérov v Hradčanoch a vzniká tu 46. bombardovacia letecká divízia (VÚ 6806).

V roku 1951 je potom zahájená výstavba betónovej pristávacej dráhy, dokončená je roku 1954. V týchto rokoch sa na letisku Hradčany tiež objavujú prvé prúdové lietadlá, konkrétne v licencii vyrábanej Migy-15. V roku 1951 tak zaniká letovisko Hradčany a rodí sa letisko Hradčany.

Druhý zlom v histórii letiska prichádza s 21. augustom 1968. V tento deň končia nielen mnohé nádeje, ale aj pôsobenie Československej ľudovej armády na letisku Hradčany. Po ďalších dvadsať rokov je tunajšie letisko určené na „dočasný pobyt sovietskych vojsk“. Paradoxom je, že práve na letisku Hradčany mali bratské vojská inváziu zhodou okolností maximálne uľahčenú. Sovieti totiž boli na cvičení v Hradčanoch už v máji 1968 a tak bola ich znalosť terénu a miestnych podmienok viac než dobrá. O navádzanie inváznych lietadiel na pristátie sa tak v noci 21. augusta postaral jediný vrtuľník Mi-1.

Medzi rokmi 1968 a 1991 sú v Hradčanoch sovieti pevne usadení. Na letisku by sme v tom čase našli 236. stíhací bombardovací letecký pluk, alebo časť 131. zmiešanej leteckej divízie. Pokiaľ to vyjadríme v šíselách, celkom je ku koncu 80-tych rokov na Hradčanskom letisku umiestnených okolo 33 vrtuľníkov MI-24 a zhruba 44 stíhačiek MIG-21.

V priebehu takmer 23 rokov pôsobenia sovietskych vojsk dochádza k výraznému rozvoju letiska aj súvisiacich budov a letisko získava svoju súčasnú podobu. 2500 metrov dlhá dráha bola v osemdesiatych rokoch v rámci celkovej rekonštrukcie letiska rozšírená, aby tu mohli pristávať aj najväčšie vojenské lietadlá. Neskôr sa dokonca objavili neoverené špekulácie, že dráha bola rozšírená pre potreby záložného letiska sovietskych raketoplánov.

Pozdĺž rolovacej dráhy súbežnej s hlavnou dráhou sú v skupinách rozmiestnené desiatky maskovaných ÚĽ (ľudovo Úlov), teda zodolnených úkrytov lietadiel. Brány úľov boli stavané podľa českých výkresov a noriem, mali tiež svoj vlastný elektrický pohon. Na pancierových bránach bývalo vždy uvedené číslo Úľa a číslo stroja. Dnes už ale po týchto nápisoch pochopiteľne nie sú ani stopy. Mnohatonové brány úkrytu sú usadené na koľajniciach. Ich otváranie fungovalo samospádom, takže na výjazd lietadla stačila v prípade potreby len minimálna obsluha. Zatvorenie brány bolo však výrazne náročnejšie. Na to bol totiž potrebný minimálne automobil, v ideálnom prípade navijak. V sovietskom poňatí ale pravdepodobne stačilo naveliť dostatočne veľkú skupinu vojakov.

Z vnútorného vybavenia úľov dnes už celkom neprekvapine veľa nezostalo. Jediné čo sa našťastie zachovalo sú nápisy citujúce vojenské predpisy, alebo upozorňujúce obsluhu na zásadné pravdy. Legendárnym sa medzi návštevníkmi letiska napríklad stal pokyn: Pred naštartovaním motorov otvor dvere! Koľko vojakov nesplnenia tohto pokynu stálo život sa ale asi nedozvieme. Sovieti počty nehôd zásadne nezverejňovali a syndróm nezverejňovania im vydržal dodnes.
Medzi Úľami aj vo valoch pri hlavnej ranveji letiska môžeme nájsť množstvo jednoduchých úkrytov pre hotovostných pilotov a pozemný personál. Tieto úkryty ale mohli slúžiť iba na prežitie účinkov prípadnej tlakovej vlny, a to iba v tom lepšom prípade. Väčšina krytov je zostavená z prefabrikovaných dielov, ktoré sú zasypané zeminou. Niektoré z úkrytov mali dokonca len protiplynové vrátka. Rovnako ako všade v bývalom vojenskom výcvikovom priestore Ralsko, aj tu by sme zvyšky vybavenia hľadali len márne. Iba občas sa dajú vidieť pozostatky rozvodov. Málokto však vie, že letisko Hradčany malo aj svoje záložné veliteľské stanovište, ktoré bolo neskôr riadene zlikvidované odstrelom.

Na juhovýchodnom okraji letiska je, ukrytých medzi stromami, celkom 20 stojanček vrtuľníkov. Tie boli vybudované v rokoch 1985-86 v rámci celkovej výluky letiska. Hlavný prevádzkový stojan na severozápadnej strane letiska bol pri tejto rekonštrukcii vybavený podzemným centrálnym rozvodom paliva priamo k lietadlám. Blízko stojan vrtuľníkov je možné vidieť zvyšky budovy, ktorá slúžila ako zázemie pre ich pilotov.
Snáď každého z návštevníkov letiska dnes zarazí neprítomnosť riadiacej veže letovej prevádzky. Niektorí za ňu mylne pokladajú Revízne stanice letiska Hradčany, ktorá ale slúžila na meranie a revíziu motorov lietadiel a s riadením letovej prevádzky nikdy nemala nič spoločné. Pravdou je, že aj hradčanské letisko malo riadiacu vežu letovej prevádzky a to až do júna 1998, kedy v nej neznámy vtipálok odpálil bližšie nešpecifikovanú trhavinu. Budova bola poškodená natoľko, že nezostávalo nič iné, než vykonať jej demoláciu.

Južne od letiska, v lese medzi močiarmi a rybníkom Držník, leží, vzhľadom k dnešnému stavu je príhodnejšie povedať ležal, veľký sklad munície a pohonných hmôt. Celý priestor bol pôvodne chránený dvojitým oplotením a skladovacie priestory boli uzemnené nevyhnutnými bleskozvodmi. Pretože niektoré sklady boli elektricky temperované a chránené elektronickou signalizáciou, zostáva priestor na špekulácie na skladovanie akej munície mohli slúžiť. S najväčšou pravdepodobnosťou však išlo o muníciu chemickú alebo biologickú.
Na ekológiu rusi nikdy príliš nehľadeli a tak zatiaľ čo munícia bola skladovaná v betónových úkrytoch, palivo malo svoje miesto pod holým nebom, v nastohovaných kovových sudoch, chránené len protivýbuchovými valmi.

Severne od letiska sa rozkladá technologické zázemie, budovy veliteľstva a bytovky.

V lese, severne od pojazdovej dráhy, sa doslova a do písmena skrývajú sklady pohonných hmôt. Boli totiž umiestnené v dobre maskovaných betónových bunkroch a tak ich ľahko prehliadne aj bežný návštevník. Bunkre na palivo boli vystavané spoločne so vznikom letiska, teda v roku 1953. Každý bunker vo vnútri skrýval štyri obrovské nádrže na letecký benzín. Išlo vlastne o železničné cisterny postavené na výšku, z ktorých nad zem vyčnievala len ich horná časť. Pretože sa do každej z nádrží mohlo zmestiť až 50 000 litrov paliva, v jednom bunkre mohlo byť uskladnených až 200 000 litrov.

V severozápadnom cípe letiska býval rozsiahly areál opravený. Vo vnútri nechýbali pojazdné žeriavy, kancelárske zázemie, aj zázemie pre technický personál. Jediné čo v hale ako nemý svedok niekdajšej činnosti zostalo dnes, sú montážne jamy a niekoľko zvyškov svietidiel.
Bývalé vojenské letisko, s pristávacou dráhou dlhou 2500 m, dnes prežíva podivný koniec svojej existencie. Uskutočnil sa tu jeden z ročníkov festivalu CzechTek. Občas je využívané pre motorkárov a tuning zrazy. Je základňou pre zlodeja automobilov zo širokého okolia. Natáčali sa tu filmy Stalingrad a Tmavomodrý svet, občas niektorému z politikov napadne, že by nebolo zlé využiť ich ako slnečnú elektráreň. Jediní kto zachraňujú leteckú tradíciu letiska Hradčany sú tak majiteľmi ultralightov, prevádzkovatelia paragaidingu a fanúšikovia leteckých modelov. Je to smutný koniec letiska, ktoré sa mohlo pýšiť jednou z najdlhších dráh v Európe. Smutný koniec letiska, ktoré, nebyť neschopnosti politikov rozhodnúť o jeho budúcnosti, mohlo slúžiť napríklad ako opravovňa leteckých motorov. To čo nám však nikto vziať nemôže, sú spomienky na krásnu okolitú krajinu letiska.

VPRS – vzdiálená prívodná rádiostanica a BPRS – blízka prívodná rádiostanica

Letisko Hradčany malo celkom dve prívodné rádiostanice určené na priblíženie lietadiel. Jedna bola situovaná pri Skalnej bráne, druhá za hájovňou Skelná huť.

Dodajme ešte, že na trati konečného priblíženia sú umiestnené spravidla dva majáky – tzv. „Ďiaľná“ (VPRS – vzdialená prívodná rádiostanica, slúži zároveň na navigáciu počas letu) a „Bližná“ (BPRS – blízka prívodná rádiostanica, väčšinou má menší dosah a slúži iba pre priblíženie, preto sa nenazýva NDB ale L-Location). Diaľná sa spravidla umiestňuje na 4. a bližná na 1. kilometer od prahu dráhy.

Areál diaľnej obsahoval samotný objekt stanice, malý podzemný priestor (v niektorých materiáloch označený ako podzemný muničný sklad) a pertinaxové stožiare, ktoré už sú však len spomienkou.

1.8 Hvězdov

Z väčšej časti zaniknutá obec Hviezdov leží necelé tri kilometre východne od Mimona. Pôvodne sa rozkladala pozdĺž Ploužnického potoka, ktorý sa tu steká so Svojborickým potokom. K Hviezdovu patrili jeho ďalšie dve časti: Neuhöf a Nový Dvor. Do chotára tiež patril dvor Pavlín, ktorý sa nachádza na úpätí Ralska. Ten sa zachoval a bol zrekonštruovaný. Bola tiež obnovená jeho pôvodná funkcia, teda chov hovädzieho dobytka a koní. Hviezdov bol silne spätý so susednou obcou Ploužnicou.

V obci stálo 90 domov, dnes ich, z pôvodných, stojí asi 38. Obec začínala pri odbočke z hlavnej cesty Mimoň – Kurívody. Dodnes sa tu zachovalo desať obývaných domov. Stred obce sa nachádzal v mieste, kde sa cesta prechádzajúca Hviezdovom, napája na hlavnú cestou z Mimona. Dnes tu stoja štyri pôvodné stavby. Dve z nich sú obývané rodinné domy, ďalšie dve chátrajú. Jedna zo zanedbaných stavieb je pôvodný koloniál. V strede obce pri potoku sa nachádzal mlyn, ktorý tiež už neexistuje. Rovnako ako hostinec, ktorý stál v jeho blízkosti.
Od tohto miesta ďalej, východným smerom, bol stred obce. Zástavba obklopovala cestu po oboch stranách a nachádzali sa tu ako obytné domy, tak aj penzióny či verejné budovy, napríklad škola. Z tejto časti obce zostalo len niekoľko rodinných domov. Tie sú dnes zrekonštruované a obývané. Vysoká budova pôvodnej školy je opustená a zakonzervovaná. Pred školou boli božie muky, po ktorých dnes už nie sú žiadne stopy. Východne od školy kde stávala hasičská zbrojnica, je iba niekoľko starých líp. Naproti škole chátra jedno z pôvodných poľnohospodárskych stavení. Ostatné stavby boli zbúrané a nie sú po nich väčšie pozostatky.
V mieste, kde cesta uhýba vpravo k potoku, stával veľký, kedysi vyhľadávaný hostinec. Dnes v týchto miestach rastie iba vysoká tráva. Neďaleko od bývalého hostinca stojí niekoľko pôvodných domov, ktoré sú zrekonštruované. V obci sa nachádza Hviezdovský rybník, ktorý zadržiaval vody Svojborického potoka. Bola na ňom zriadená pláž s plavárňou. Dnes rybník slúži ako chovný, jeho okolie je zarastené. Pri výpuste rybníka stojí bývalý mlyn, dnes prestavaný na rekreačný objekt.
Neďaleko rybníka stáli v lese dva veľké rekreačné objekty, zvané YMCA a Kinderheim – zotavovňa pre deti z Jablonca nad Nisou. Po prvom z nich nie sú viditeľné stopy. Po druhom sú vo urastenom borovicovom lese trosky do výšky 40 cm. Obec mala tiež vlastný cintorín, ktorý stál pri ceste do Mimona, na západ od obce. Aj keď dnes rastie na území cintorína borovicový les, pod nánosom hliny sú k nájdeniu niektoré náhrobky. Je tu znateľné torzo javorovej aleje.

Neuhöf – Táto časť obce, ktorú tvorili prevažne statky sa nachádzala východne od Hviezdova a kopírovala ľavý breh Ploužnického rybníka. Pozdĺž cesty sú znateľné pozostatky bývalých domov. Pri takýchto miestach sa vyskytujú osamotené vysoké lipy a javory. Asi jeden kilometer východne za Ploužníckym rybníkom stála poľovníčka. Zostali po nej len malé terénne nerovnosti.

Ďalšia časť Hviezdova sa nazýva Nový Dvor. Ležala 4 kilometre východne od Mimona pri ceste vedúcej do Svéboríc. Po pravej strane sa rozkladal veľký poľnohospodársky dvor. Tu sa chovali kone pre Československú armádu. Dvor bol zničený a na jeho mieste boli neskôr vystavané ubikácie sovietskej armády, z ktorých sú dnes torzá. Pri ceste stála veľká kaplnka a pri blízkom rybníku bola hájovňa. Po žiadnom z objektov, ktoré boli v Novom Dvore nie sú žiadne pozostatky, boli zničené pri vojenskom cvičení v šesťdesiatych rokoch.
Deštrukciu Hviezdova a jeho opätovné pretvorenie zapríčinili Československá a Sovietska armáda. Boli tu vystavané ubikácie, garáže, veľké vyasfaltované plochy, tankodromy a vojenské strelnice s pozorovateľňami. Dnes sa tieto stavby zmenili na ruiny. Do obce sa po roku 1989 vracia život, sú opravené niektoré pôvodné domy, postavené nové a počet obyvateľov pomaly stúpa.

442. samostatná raketová brigáda Hvězdov

442. samostatná raketová brigáda bola na území Československa dislokovaná v reakcii na umiestnenie 108 balistických rakiet „Pershing-2“, výmenou za rakety kratšieho doletu „Pershing 1“, západnom Nemecku v rokoch 1983 – 85. V Hradčanoch bolo v novo postavených objektoch kompletov rakiet stredného doletu «Точка» „TOČKA“, ktoré mali dosah až 120 km. Raketa 9M79 mohla niesť konvenčnú hlavicu (500 kg), alebo 10 kilotonovú jadrovú hlavicu. Raketová brigáda (рбр) mala 18 riadiacich kompletov, v každej batérii (ордн) bolo 6 riadiacich stanovíšť a v každej štartovacej batérii (сбатр) bola 2 riadiace stanovište (пункт управления стартовой батареи).
Vývoj raketového komplexu s raketou 9K79 „TOČKA“ sa začal nariadením rady ministrov ZSSR dňa 04.3.1968 . Komplex bol navrhnutý tak, aby ničil pozemné východiskové pozície raketových vojsk, delostreleckých pozícií, letísk, riadiacich a kontrolných stredísk, komunikačné centrá, sklady munície, paliva a ďalších zásob v taktickej a operačnej hĺbke výskyt nepriateľských vojsk.
Súčasťou brigády bola ešte čata chemického prieskumu a čata ženijno – pyrotechnická. Všetky boli odsunuté 12.4.1990 z hradčianskej stanice, teda z dnes už neexistujúceho koľajiska v severnej časti letiska.

452. gardový samochodný delostrelecký pluk Hvězdov

Prichádzame k útvaru, ktorý hral podstatnú úlohu v pyrotechnickom zamorení priestoru svojou muníciou a nie muníciou kadejakú. V garážach za Blízalkou stálo 16 samohybných húfnic kalibru 152 mm s názvom 2 СЗ „Акация“ (slovensky agát). Každá mala 40 nábojov, napospol sa používali cvičné strely zvané „balvanka“, ktoré však pri dopade dokázali svojimi 40 kg slušne boriť alebo sa zaborili do zeme tak hlboko, že ich prieskum nebol schopný nájsť, a keď boli náhodou nájdené, tak sa veľmi zle nosili.
Tiež ďalšie delostrelecké granáty, počiatok ktorých výroby sa často datuje do dôb vojny, alebo tesne do povojnového obdobia, kedy boli používané ťahané húfnice D-1 alebo D -20 všetky druhy a typy, bolo možné z Akácie vystreliť. Preto boli, v rámci pyrotechnickej asanácie Ralska, nachádzané aj 48,8 kg ťažké priebojné 152 mm 53-БР-540, 43,5 kg trojštivotrhavé 152 mm 53-ОФ-540, osvetľovacie 3С6(-1) alebo 3С1, ktorých hmotnosť sa pohybovala okolo 40 kg. Tieto strely, aj keď počas letu vypustili osvetľovacie puzdro na padáku, často dopadali na terén nepoškodené. Ich hmotnosť bola okolo 10 kg a bývali neskôr na nájdenie všade na strelniciach aj v lesnom poraste.
Druhou posádkou bol raketometný oddiel s raketometmi BM-21 Grad (BM-21 „Град“) jeho munícia bola nachádzaná najmä v lokalitách Olšina a Pětidolí. Aj keď teoreticky nemalo k preletom vypálených rakiet dochádzať, realita bola úplne opačná. Prelety (streľby prebiehali z Hornej Krupej, alebo z Jedzovej) paradoxne spôsobovalo odpadnutie brzdiacich krúžkov, ktoré mali raketomet ubrzdiť do vzdialenosti 12 km, bez nich lietali až vzdialenosti 20 km.

A z čoho a čím konkrétne sa z Hornej krupej a Jazovia strieľalo? Predovšetkým z komplexu 9K51 Grad, ktorý využíva 122mm neriadené rakety M-21 vypúšťané z raketometu BM-21 so 40 hlavami na podvozku automobilu Ural-375D. Najčastejšie boli potom používané rakety М-210Ф (9М22У) s hmotnosťou 56,5 kg, a 9М521 s odnímateľnou hlavicou.

Z pytotechnického hľadiska môžeme tieto rakety ozančiť za jeden z najzákernejších kusov munície. Akonáhle pyrotechnik objavil v krajine koncový stabilizátor s tryskami, bolo treba celú dĺžku, teda minimálne dva metre, kopať veľmi opatrne a pri zistení nevybuchnutej hlavice prichádzalo na rad jej zničenie na mieste. Preprava tejto vysoko citlivej munície by bola veľmi nebezpečná. Len jedna hlavica totiž dokáže svojim výbuchom vytvoriť zhruba 1650 črepín s hmotnosťou 2,4g a 2280 kusov črepín s hmotnosťou 2,9g.
Pre prieskum a zaistenie raketových a delostreleckých systémov slúžil oddiel piatich obrnených vozidiel PRP-3 Val (PRP-3 „Вал“ – подвижный разведывательный пункт) mobilných prieskumných bodov. Tieto prieskumné vozidlá zabezpečovali tak prieskum pevných a pohyblivých cieľov na zemi, ako aj nízko letiacich cieľov, za všetkých poveternostných podmienok, od -40 do +40°C až do nadmorskej výšky 3000 m. Špeciálne zariadenie vozidiel, ktorými bol oddiel vybavený, zahŕňalo radar pre detekciu pohybu na pozemné ciele, laserový diaľkomerný periskop, gyrokompas a nočný periskop pozorovacieho zariadenia.

149. samostatný protitankový delostrelecký prápor Hvězdov – Kuřívody

O tomto prápore sme sa už zmieňovali v príspevku Kurívody, kam bol v počiatku 80 rokov prevelený. Dodajme teda len niekoľko informácií na zloženie práporu.

Vedenie práporu tvorili dvaja dôstojníci a dvaja staršinovia, štáb potom dvaja dôstojníci a jeden civilný zamestnanec. Protitanková delostrelecká batéria bola vedená jedným dôstojníkom a jedným seržantom. Batéria mala celkom dve čaty, každú vedenú jedným dôstojníkom. Každú z čiat tvorili tri skupiny obsluhy tvorené seržantom a štyrmi vojakmi. Číta mala vo výzbroji dva 100 mm kanóny MT-12 Rapír a jeden pre nočnú streľbu s prístrojom АПН-6-40. 4 a rádiostanicu Р-168-0,5У, ďalej jeden ručný protitankový granátomet РПГ-7В2.

V rámci práporu boli k dispozícii aj tri viacúčelové ťahače МТ-ЛБ. Číta ťahačov sa skladala z jedného seržanta a štyroch vojakov vodičov, ďalej z jedného pásového MT-LB a troch nákladných vozidiel КамАЗ-5350.

52. gardový delostrelecký pluk Hvězdov

Prápor pozostával z piatich opravárenských rôt. Dve roty sa zaoberali opravami tankovej výzbroje a techniky, jedna rota bola vyčlenená na opravy ženijnej techniky a spojárskeho materiálu. Jedna rota bola špecializovaná iba na výzbroj vojsk a posledná rota bola určená na opravy automobilovej techniky. Prápor mal ešte tri samostatné čaty. Prvá čata sa zaoberala špeciálnymi prácami, ktoré zabezpečovali raketovú techniku „TOČKA“, druhá čata sa zaoberala evakuačným zabezpečením, tretia čata mala za úlohu materiálno-technické zabezpečenie práporu.

1921 samostatný prápor radioelektronického boja

Na Hviezdove, v bývalej časti Nový Dvor, sídlil útvar 63586. O tomto útvare však nexistujú žiadne bližšie informácie. Informácie nemáme ani o tom, ako vyzeral tento priestor tesne po odchode vojsk v roku 1990. Má sa za to, že objekty slúžili na správu a ubytovanie vojsk cvičiacich na tankovom brodisku. Je napríklad viac než pravdepodobné, že niektoré útvary so sídlom vo Svéboriciach prebývali práve v Novom dvore ako napríklad spojári.

Ďalšie zaujímavé miesta vo Hvězdove

Podzemný úkryt

Jeden z kopcov na Hviezdove skrýva svoje tajomstvo. Malé podzemné priestory, ktoré slúžili zrejme na účel záložného veliteľstva. Bunker nemal žiadne dômyselné riešenie filtroventilácie, ani veľkú odolnosť. K akému útvaru patril môžeme dnes len hádať. Vďaka umiestneniu objektu hneď vedľa 80. samostatného práporu opráv a reparácie Hviezdov môžeme predpokladať, že patril k tomuto útvaru.

Zdravotnícke zariadenie

V časti bývalého vojenského výcvikového priestoru Ralsko Hviezdov sa okrem iného nachádza bývalé zdravotnícke zariadenie, ktoré najskôr pôvodne slúžilo na dekontamináciu. V tesnej blízkosti budovy dekontaminácie bola kotolňa. Z jej vybavenia už toho ale veľa nezostalo. Kotolňa najskôr slúžila nielen dekontaminačnej budove, ale aj na vykurovanie priľahlej posádky, alebo blízkeho kultúrneho domu.

1.9 Svébořice

Strelnica a tábor

Vznik obce Svéborice sa datuje okolo roku 1325. Obec sa rozprestiera pozdĺž Svojborického potoka. Hlavnou dopravnou tepnou je cesta z Mimoňa, ktorá prechádza obcou. Obec zažila niekoľko historických rán, z ktorých sa už nespamätala. Prvé bolo vysídlenie nemeckej populácie po roku 1945 a po roku 1968 nasledovalo dislokovanie sovietskej armády, ktorá tu zriadila strelnice a v lese tábor motostrelcov. V súčasnej dobe prejavuje záujem o časť bývalej strelnice Armáda SR (31. brigáda radiačnej, chemickej a biologickej ochrany Liberec a ďalšie jednotky), ktorá by tu chcela vďaka vhodnému terénu vybudovať pechotnú strelnicu.

V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vybudovala sovietska armáda vo Svojboriciach sústavu strelníc. Sústava celkom troch strelníc spĺňala požiadavky na kompletný výcvik motostreleckých a prieskumných vojsk.

Strelnica 1
Z pohľadu od spodnej časti sú na palebnej čiare posty pre imitovanú streľbu z objektov, ktoré majú zariadenie na napodobnenie jazdy vozidla (tzv. hojdačky) 10x. O niekoľko metrov vyššie je za palebnou čiarou riadiaca veža streľby z idúcich vozidiel čaty. Tri dráhy sú opatrené každá jedným valom s pojazdnými útočiacimi terčmi, na horizonte je situovaný priečny terčový val pre pevné a pojazdné terče. Na tejto strelnici sa strieľalo najmä bojovými vozidlami pechoty s lafetovanými zbraňami kalibru až 73 mm.
Horná časť strelnice mala plochu vybavenú umelými úkrytmi a okopmi. Cieľová plocha bola vybavená dráhami s útočiacimi cieľmi. Na tejto strelnici sa cvičilo v streľbe s ručnými protitankovými zbraňami, najmä RPG 7 všetkých vzorov.

Strelnica 2
Strelnica bola určená pre pechotu a obrnené vozidlá, vrátane tankov s lafetovanými guľometmi kalibru 7,62 mm, 12,7 mm a 14,5 mm, ktoré po strelnici nepochádzali, ale boli umiestnené v budovách so zariadením na simuláciu jazdy 10x. Pod protiľahlým svahom nechýbali priečne a šikmé terčové valy.

Strelnica 3
Strelnica bola určená pre pechotné zbrane, najmä zbrane osobnej výzbroje. Túto strelnicu si ponechala Česká republika vo svojom vlastníctve za účelom zaistenia bezpečnosti štátu. Mala by tu totiž vzniknúť pechotná strelnica pre ČA a Políciu SR. V Programe rozvoja mesta Ralska, z roku 2011, sa v dokumente o strelnici doslova píše: „Vzhľadom na konfiguráciu terénu (ochranné terénne valy obklopujúce plochu bývalej strelnice z troch strán) je toto územie ideálne pre obnovenie pechotnej strelnice, na ktorom má záujem ako Armáda SR (31. brigáda radiačnej, chemickej a biologickej ochrany Liberec a ďalšie jednotky), ako aj ďalšie ozbrojené zložky.“

Posádky pôsobiace v oblasti

• 139. protilietadlový delostrelecký pluk Svébořice
• 139. protilietadlový raketový pluk Svébořice
• 106. samostatná rota protichemického vojska
• 45. samostatný prieskumný prápor

1.10 Boreček

Padáčkáreň a polygón

Dostávame sa k jednej z „najtemnejších“ oblastí celého Ralska. Keď sa obyvateľov Ralska spýtate, čo sa nachádzalo v Borečku, dozviete sa rozmanitú škálu odpovedí, ktorá je často doplnená aj hrôzostrašnými príbehmi. V Borečku toho však bolo skutočne veľa. Hlboké lesy a členitý terén s množstvom roklín dodnes skrýva tajomstvo nielen sudetských Nemcov, ale aj polygónov na testovanie vojenského materiálu a otravných látok.

História obce Boreček
Na úvod treba zdôrazniť, že treba rozlíšiť Boreček ako obec a Borečský les, ktorý k obci prilieha. Obec ako taká, nebola nikdy hojne osídlená. Podľa Chytilovho miestopisu z roku 1929, tu bolo v roku 1921 evidovaných 90 obyvateľov, v roku 2011 72 obyvateľov.
V medzivojnovom období tu bol vybudovaný most cez neďalekú rieku Ploučnici. Most neskôr nahradil cestný obchvat Borečku.
V období druhej svetovej vojny je v Borečku vybudovaná kafiléria. Tá bola mnohokrát modernizovaná av súčasnosti zaisťuje likvidáciu bioodpadu z celých Severných Čiech.

Výskumná stanica a opravovňa padákov
GPS: 50.6348631N, 14.7210522E
V januári 1948 je v Borečku vystavaná Padáková stanica, do prevádzky je však uvedená až v roku 1949. Stanica bola detašovaným pracoviskom výsadkového učilišťa v Stráži pod Ralskom a zabezpečovala balenie, sušenie a uskladnenie padákov. Išlo o unikátne zariadenie, kde musela byť udržovaná stála teplota a vlhkosť vzduchu a bezprašnosť.

1. októbra 1952 dochádza k reorganizácii Padákovej stanice na „Výskumnú stanicu a opravovňu padákov“, ktorú využívali výsadkári aj letectvo. Dôvodom zmeny bola jednak reorganizácia celého výsadkového vojska, a jednak prechod na sovietsky spôsob zaobchádzania s padákmi, kedy si padák vždy balil priamo výsadkár. Okrem sušiacej veže tu bola aj baliareň a sklad padákov, dielne, telocvičňa, fotolaboratórium, ubytovacie priestory, garáže, kuchyňa s jedálňou a dokonca malé väzenie.

Výskumné stredisko
GPS: 50.6342472N, 14.7231336E
V roku 1958 je činnosť výskumnej stanice ukončená a areál prechádza pod Skúšobné stredisko technickej ochrany vojsk. To pôsobilo v Mimoni od roku 1957 a malo v borečskom lese vybudovaný aj svoj vlastný polygón. Časť starého areálu v obci však aj naďalej slúžila potrebám letectva. Jednalo sa predovšetkým o sušiarne a baliarne. Vybrané budovy potom tiež slúžili ako ubytovacie priestory pre zamestnancov VLS.

V októbri 1960 došlo k zlúčeniu Skúšobného strediska technickej ochrany vojsk strediska v Mimoni so Ženijným skúšobným strediskom Terezín (VÚ 2055) do nového Skúšobného strediska 041 Terezín, ktoré naďalej využívalo areál Boreček. Polygón v obci slúžil predovšetkým na skúšky rozbušiek a ženijného materiálu. Zatiaľ čo polygón v lese bol využívaný k celej škále testov a výskumu.
no images were found

Foto: Padáčkáreň a polygón výskumnej stanice (Patrik Jambor – fotografie sú z roku 2016)
V septembri 1965 nasledovala ďalšia reorganizácia a Skúšobné stredisko 041 Terezín sa zlúčilo s Výskumným strediskom 040 Praha do Výskumného a skúšobného strediska 040 Praha s pracoviskami Terezín a Boreček.

Vojenské skúšobné stredisko 040 Praha pôsobilo do septembra 1977, kedy v rámci celkovej reorganizácie výskumných pracovísk čs. armády zaniklo, respektíve bolo včlenené do novozriadeného Výskumného ústavu 010 Vyškov, ako odlúčené pracovisko Praha (stredisko 04) so skúšobňami Terezín a Boreček.

1. apríla 1994 bol Výskumný ústav 010 transformovaný na Vojenský technický ústav pozemného vojska Vyškov, ktorý aj naďalej využíval terénnu skúšobňu Boreček. Armáda tu zotrváva až do roku 1998, kedy oba areály definitívne opúšťajú.

Súčasný stav obce
V Borečku sa v súčasnosti nachádza niekoľko domov, v ktorých žije hŕstka starousadlíkov. Obec je známa svojou kafilériou (SAP Mimoň), ktorá býva často veľmi silne cítiť. Oba skúšobné polygóny už podľahli devastácii. Zachovaný je iba chemický polygón, ktorý teraz spadá pod Inštitút ochrany obyvateľstva – Kúpele Bohdaneč.

Chemický polygón
GPS: 50.6305550N, 14.6970356E
V južnej časti polesia sa nachádza udržiavaný a oplotený areál. Za bránou areálu nás dnes čaká zabezpečený perimeter, na budovách nechýbajú pohybové čidlá a infračervené kamery. Polygón je vo vlastníctve Ministerstva vnútra a ako detašované pracovisko ho využíva Inštitút ochrany obyvateľstva Kúpele Bohdaneč, teda dnešná Civilná ochrana. Podľa dostupných materiálov tu prebiehajú kalibrácie detekčných prístrojov a veľmi pravdepodobne sa tu pracuje aj s otravnými látkami. Akákoľvek návšteva polygónu je však tabu.

Ešte temnejšia je však história tohto polygónu. V areáli bolo na začiatku deväťdesiatych rokov nájdených niekoľko jám, ktoré boli zaplnené infekčným materiálom (striekačky, chuchvalce čohosi so stopami krvi, banky v ktorých, podľa očitých svedkov, „čosi“ bublalo..). Neďaleko týchto jám boli k videniu stromy s fialovým ihličím. V areáli sa ďalej nachádzali liatinové vane, okolo ktorých sa váľali kanistre a rozlámané detekčné trubičky na otravné látky. Možno predpokladať, že práve tu prebiehali okrem iného obávané pokusy na zvieratách. V areáli je dodnes k nájdeniu niekoľko malých podzemných objektov, sú tu okopy pre techniku a umelo zahrnuté roklinky. Centrom areálu je potom akási spaľovňa. Tento polygón sa ale v rukách sovietov nikdy nenachádzal. Jeho funkciu zaisťovala česká posádka. Dnes už sú jamy zahrnuté a budovy zrekonštruované. Príroda si poradila aj s fialovým ihličím. Varovné cedule však budia rešpekt dodnes.

Vojenský výskumný polygón
GPS: 50.6350497N, 14.6819186E

Severovýchodným smerom od chemického polygónu sa nachádza ďalší útvar, ktorý bol až do roku 1998 strážený Armádou Českej republiky. Oproti predchádzajúcemu polygónu však dopadol o poznanie horšie. Ihneď po opustení strážnej jednotky došlo k rabovaniu a následnej devastácii. Útvar spadal priamo pod Vyškovský výskumný vojenský ústav. Polygón mal komoru na skúšanie trhavín. Vedľa hlavnej budovy, ktorá disponuje fotokomorou s priezormi v stene, nájdete koľajnicu. Tu boli vykonávané rôzne skúšky, napr. ošľahnutie plameňom z motora rakety. Útvar disponoval údajne aj rýchlobežnou kamerou. Severne od hlavnej budovy sa nachádzajú betónové pláty na testy prieraznosti striel. V južnej časti areálu potom prebiehali skúšky s vodným lúčom. V juhovýchodnej časti opäť nájdeme niekoľko chodieb z prefabrikátov, s rôznou dĺžkou. Vo východnej časti polygónu sa nachádzalo niekoľko skladov. Súčasťou areálu bola aj neďaleká trhacia jama. Podľa zistených informácií tu prebiehal nasledujúci výskum:

• skúšky priebojnosti munície (vrátane striel s plášťom z ochudobneného uránu)
• výskum špeciálnej munície
• výskum účinkov výbušnín
• výskum účinkov zakázaných druhov munície (kazetová munícia, ihličkové granáty, skákacie míny…)
• rezanie vodným lúčom
• zváranie trhavinou
• pokusy s pohonom rakiet
• výskum zahraničného vojenského materiálu

2. Milovice – VVP Mladá

Výcvikový priestor Mladá bol založený roku 1904, pre potreby rakúskej armády na 3465 ha pôdy. Jeho určením bolo vytvorenie priestoru pre strelnicu a pre veľké poľné cvičenia. Samotná obec Mladá bola vysídlená v nasledujúcom roku. Budovy v obci poslúžili ako cvičné ciele.

V priebehu prvej svetovej vojny slúžila časť priestoru ako zajatecký tábor.
Výcvikový priestor Mladá využívala aj prvorepubliková Československá armáda. V tomto období vzniklo aj letisko Boží Dar.

Od roku 1939 využívala priestor nemecká armáda. Využitie priestoru bolo široké. Prebiehal tu napríklad výcvik púštnych operácií či natáčanie propagačných filmov.

Po roku 1945 zabrala priestor opäť Československá armáda a dňa 6.6.1950 bol z doterajšieho vojenského tábora, uznesením vlády Československej republiky, vytvorený ku dňu 1.7.1950 vojenský obvod Mladá. Ďalším uznesením z 5.2.1952 bolo územie obvodu rozšírené.

Od roku 1968 bol priestor na základe medzištátnej zmluvy poskytnutý sovietskej armáde, ktorá tu umiestnila veliteľstvo takzvanej Strednej skupiny vojsk. Medzi rokmi 1968 a 1990 vznikla vo VVP Mladá väčšina stavieb alebo bolo zmodernizované letisko.

Po opustení priestoru sovietskymi vojskami rozhodla vláda Česko-slovenskej feredadívnej republiky dňa 5.9.1991 o zrušení vojenského obvodu Mladá ku dňu 31.12.1991.
V roku 2014 bola zahájená hromadná likvidácia stavieb vybudovaných pre sovietsku armádu, a to vrátane letiska.

2.1 Mesto Milovice

Vojenské cvičisko Milovice – história a súčasnosť

Prvé delostrelecké cvičenie prebehlo vo výcvikovom priestore Milovice na prelome júla a augusta roku 1904. Teda pred viac ako 110 rokmi. Odvtedy tento výcvikový priestor zažil pôsobenie niekoľkých armád, menila sa jeho rozloha aj pomenovanie. Zatiaľ najväčšia zmena prišla 19.6.1991 s odchodom posledného sovietskeho vojaka. Odvtedy zažíva tento bývalý vojenský výcvikový priestor iba riadenú aj neriadenú devastáciu objektov. V nasledujúcom článku vám ponúkame podrobnú históriu bývalého vojenského výcvikového priestoru Mladá, všeobecne známejšieho pod názvom Milovice.

Založenie priestoru

Prvé zmienky o milovickom cvičisku pochádzajú z roku 1866, kedy lepšie vycvičená a modernizovaná Pruská armáda zvíťazila nad vojskami Rakúskej armády. V dôsledku tejto porážky začalo hľadanie výcvikového priestoru, ktorý by plnil požiadavky moderného výcviku vojsk. Vo výbere bol rad lokalít, iba jediný ale vyhovel požiadavkám armády. V roku 1901 tak bolo vybrané územie východne od Nových Benátok, ktoré Ríšskemu ministerstvu vojny plne vyhovovalo a začali sa rokovania o odkúpení pozemkov.

Počas nasledujúcich troch rokov bol vystavaný vojenský tábor, zvaný „Kamenný“, ktorý slúžil ako zázemie pre priľahlé vojenské cvičisko. Celkom tu bolo postavených päť jednoposchodových domov pre kancelárie, ubytovanie dôstojníctva, nemocnice a štyridsať barakov pre mužstvo. Priestor vojenského cvičiska bol pripravený na odovzdanie 31. marca 1904.

Účelom priestoru bolo predovšetkým konanie rozsiahlejších cvičení, slúžiť mal ale aj ako strelnica, zvlášť strelnica delostrelecká. Kompletná posádka priestoru aj s rodinami gážistov mala v zime 1 200 osôb, v lete potom 2 000.

Cvičisko bolo vopred určené pre jednotky 8. a 9. zboru dislokovaných na Českom území. 8. zbor sa skladal z ôsmich peších plukov, troch poľných poľovníckych práporov, dvoch dragúnskych plukov, jednej delostreleckej brigády, dvoch ženijných práporov, jedného sanitného oddelenia, jednej divízie trénu a troch zemebraneckých plukov. Veliteľstvo 8. pluku bolo umiestnené v Prahe. Zloženie 9. zboru bolo obdobné, iba sanitné oddelenia boli dve. Zemebranecké pluky boli štyri a navyše obsahoval aj jeden pioniersky prápor a jeden zemebranecký hulánsky pluk. Veliteľstvo mal v Litoměřicich. Prvé cvičenie týchto jednotiek prebehlo 25.7. až 8.8.1904.

Prvá svetová vojna

V októbri 1914 bol v priestore medzi Benáteckou Vruticou a Milovicami vybudovaný zajatecký tábor pre ruských, srbských a talianskych vojnových zajatcov. Tábor bol o rozlohe viac ako 35ha.
Zajatí dôstojníci boli umiestňovaní v Kamennom tábore, kde bola aj nemocnica. Pre ostatných zajatcov boli postavené ďalšie dva drevené tábory. V Tábore II bolo postavených 103 drevených barákov pobitých čiernou lepenkou. V tábore III stálo 46 rovnakých barakov. Ubikácie boli 10 metrov široké a až 45 metrov dlhé. Podmienky v táboroch boli veľmi kruté, v konečnej fáze sa tu nachádzalo odhadom 48 000 zajatcov. Podľa úmrtných registrov zomrelo každý deň najmenej jeden, najviac až tridsaťšesť zajatcov. Mŕtvi boli pochovaní na Milovickom cintoríne, väčšinou v hromadných hroboch. Celkom je tu pochovaných odhadom 6 000 zajatcov. Najväčšia úmrtnosť bola medzi zajatými talianskymi vojakmi.
Niektorých zo zajatcov ale stretol lepší osud. Boli pridelení na výpomoc roľníkom do priľahlých obcí a oproti zajatcom v táboroch tak mali výrazne lepšie životné podmienky.

S ukončením vojny bolo 23.8.1918 rozhodnuté o tom, že celý strážny oddiel so 42 strojnými puškami a miliónom nábojov odmašíruje do Litoměříc. Setník Sucharda odmietol rozkaz vykonať a tak bol toho istého dňa popoludní odvelený. Napriek tomu, že sme boli väznitelia mnohých zajatcov, 7 novembra 1918 prebehla v Benáckej Vrutici mohutná manifestácia priateľstva vrutických občanov k oslobodeným zajatcom. Zajatci sa neskôr zoradili a vydali sa na vlakovú stanicu a späť do svojej vlasti.

Medzivojnové obdobie

V medzivojnovom období bolo cvičisko hojne využívané Československou armádou. Slúžilo predovšetkým na výcvik delostreleckých vojsk, vrátane skúšok ťažkej munície. Vzniklo tu vojenské pechotné učilište a prebiehal tu aj výcvik balónového vojska. Miestu, kde vojaci cvičili vzlety pozorovacích balónov, sa dodnes hovorí Balónika. Hangár tu stál až do začiatku šesťdesiatych rokov.
V medzivojnovom období do priestoru zavítalo mnoho politicky významných osôb. Príkladom môžu byť dokonca dve návštevy prezidenta T. G. Masaryka, v rokoch 1920 a 1922.

V roku 1921 bola vybudovaná železničná vlečka z Lysej nad Labem do Milovíc. Okrem prepravy slúžila aj na praktický výcvik vojsk železničných útvarov. V súvislosti so železničnou vlečkou nie je bez zaujímavosti, že bol po jej dobudovaní v Miloviciach dislokovaný, tiež jeden obrnený vlak. Ten mohol, v prípade potreby, ostreľovať prístupové cesty k táboru.
Po vybudovaní železničnej vlečky bolo plánované ďalšie celkové rozšírenie milovického priestoru, nakoniec ale z tohto zámeru zišlo.

Ďalšou významnou investičnou akciou v medzivojnovom období, bolo vybudovanie letiska Boží Dar. Spočiatku išlo o letisko s trávnatou plochou a bolo vybavené iba stanovými hangármi. Klasické hangáre boli vystavané až v roku 1930.
Prví československí „vzduchoplavci“ sa v Miloviciach usídlili od 1. októbra 1925. Jednalo sa pilotmi delostreleckých pozorovacích balónov v rámci delostreleckej balónovej roty. Tá sídlila v Miloviciach v mieste, ktoré dodnes nesie meno „Balonka“.
Niektoré pramene však hovoria, že prvý letecký útvar bol na letisku umiestnený v roku 1925, konkrétne 2. letka a 3. letka Prvého leteckého pluku. Isté však je, že plná prevádzka na novom poľnom letisku bola zahájená až v roku 1929, kedy sa tu postupne umiestnilo niekoľko útvarov.

V dvadsiatych rokoch začalo budovanie tzv. útočnej vozby, čo je dobové označenie bojovej techniky (predovšetkým tankov) československej predvojnovej armády. Bez zaujímavosti nie je, že jej súčasťou bola aj čata ľahkých tankov vyzbrojená, ako jediná, francúzskymi tankami Renault FT-17. Práve milovická čata tak okrem vlastného výcviku slúžila aj ako ukážková, pre iné útvary.

Od roku 1935 bol v Miloviciach dislokovaný 1. pluk útočnej vozby. 21. decembra 1936 prevzal pluk prvých 15 tankov LT vz. 35. Ich technické prevedenie a schopnosti boli v danej dobe úplne nadčasové. O výrobu tankov sa delili firmy ČKD a Škoda. Súčasťou pluku boli okrem ľahké tanky aj obrnené vozidlá OA vz.30, tančíky vz. 33 a rota obrnených vlakov. Do konca roka mal pluk vo výzbroji dokopy 197 kusov.

V roku 1935 prebehli posledné dve predvojnové investičné akcie. Bola vydláždená cesta medzi Milovicami a Lysou nad Labem a bola vystavaná skúšobná letecká rádioelektrická stanica. Išlo o logickú reakciu na, v tej dobe, prudko sa rozvíjajúci vývoj v oblasti rádiového navádzania lietadiel.

Dôležité: Občas sa dá stretnúť s informáciou, že Československá armáda v roku 1938 dostala LT. vz. 38, ktoré boli použité na následný výcvik v Miloviciach. Skutočnosť je taká, že zákazka bola síce podpísaná v roku 1938, avšak k dodaniu do Milovíc nedošlo. Celkom 150 úplne nových tankov padlo pri okupácii do rúk Wehrmachtu a to priamo v ČKD.

Druhá svetová vojna

marca roku 1939 obsadila 8. pancierová divízia Milovice. Nemci očakávali odpor, ktorý sa však nedostavil. Hneď v prvom týždni okupácie boli odvezené tanky LT35 a LT38, 522 vagónov vojenského materiálu a tri moderné pancierové vlaky. Naše ľahké tanky sa následne stali súčasťou neslávne známych nemeckých pancierových klinov pri západnom ťažení v roku 1940. Tanky LT-38 sa Wehrmachtu veľmi osvedčili. Nemci najprv modernizovali konštrukciu tohto tanku, neskôr bol z jeho podvozku vytvorený rad prieskumných, stíhacích tankov a samochodných diel.

Nemci pomenovali priestor Truppenübungsplatz Milowitz a rozdelili ho do troch vojenských táborov.
Primárnym účelom priestoru bola príprava jednotiek pred vstupom na front. Výcvik jednotiek trval vždy tri až šesť týždňov, potom boli jednotky nasadené do bojov. Dislokované tu boli ale aj školské jednotky, napríklad Flugzeug-fliegerschule.

Od začiatku okupácie mali Nemci v pláne celý priestor rozšíriť podľa starých rakúskych plánov na 5 300 ha. Obyvatelia obcí Jiřice, Benátska Vrutica, Struhy, Lipník, Zelená, Radenica, Kbel, Újezd a Mladotín sa tak museli do 31. októbra 1940 vysťahovať. V niektorých obciach bolo ale vysídlenie ešte rýchlejšie. Obec Mladotín bola porovnaná so zemou.

Po celý čas okupácie Nemci priestor prestavovali a rozširovali. Boli tu vybudované 4 strelnice (Ballonhalle, Jirschitz, Aujestetz, Lipnik) s množstvom pechotných úkrytov, pozorovateľní a strojovní. Tieto objekty boli stavané v troch rôznych typoch odolností. Okrem nemeckých bunkrov je možné v bývalom VVP nájsť aj bunkre československej výroby LO vz 36. Pre záujemcov uvádzame odkazy na stránky, ktoré sa objektom na jednotlivých strelniciach venujú.

Truppenűbungsplatz Milowitz: „Schiesbahn I. – Ballonhalle“
Truppenűbungsplatz Milowitz: „Schiesbahn II. – Jirschitz“
Truppenűbungsplatz Milowitz: „Schiesbahn V. – Aujestetz“
Truppenűbungsplatz Milowitz: „Schiesbahn VI. – Lipnik“

Postupne bolo vybudovaných aj niekoľko skladov munície v lesoch medzi Tuchomí a Hasinou, pri Luštěniciach a na Jíváku. Mohlo tu byť uskladnených až 150 vagónu munície.
Medzi novo vybudovanými objektmi nechýbal ani trestanecký tábor pre nemeckých vojakov.

V priestore prebiehali rôzne skúšky zbraní a munície. Testované tu boli napríklad ponorné tanky na operáciu Seelöws. Využívané bolo aj letisko Boží Dar. Po príchode Nemeckej armády tu boli dislokované letky bojovej eskadry SG2.

Bez pripomenutia nemožno nechať milovické pôsobenie nemeckej vojnovej legendy, Erwina Rommela. Na jeseň roku 1940 sa Rommel sťahuje do pokoja vojnového tylu v Čechách, kde sústredí svoje jednotky, ktorých základom je 5. ľahká tanková divízia. Rommel mal pôvodne jednotky cvičiť vo VVP Ralsko, ale nebol spokojný s terénom. Preto sa jeho armáda presunula práve do Milovíc.

S blížiacim sa koncom vojny sa praktické využitie milovického priestoru začínalo meniť. V lete 1944 napríklad, pod tlakom Červenej armády, presídlil z Poľska do Milovíc Panzerzug Ersatz Abteilung v sile pluku. Pre nedostatok miesta musela byť časť tohto pluku dislokovaná na stanici v Nymburku.
Na jar 1945 potom bol do Milovíc presunutý aj zdecimovaný 507. Schweres Panzerzug Abteilung a presunutá musela byť aj konečná montáž tankov z pražskej továrne BMM (ČKD).

Po vypuknutí pražského povstania nabrala situácia rýchly spád. Povstalecká aktivita v mestách okolo Milovíc znateľne zosilnila a spomalila pohyb vojsk Wehrmachtu. Partizáni navyše obsadili jeden z muničných skladov a na niekoľkých miestach prerušili železničnú trať. Nemci totiž plánovali do bojov o Prahu zapojiť pancierový vlak.
Milovická posádka sa síce dala 6. mája na pochod proti bojujúcej Prahe, do centra Prahy sa však oddiely nedostali a museli sa stiahnuť do Kbel.
Nemecké vojská nakoniec definitívne z Milovíc odišli v noci 8. mája. Vojaci pred opustením priestoru ešte stačili vyhodiť do vzduchu muničný sklad v Houštine. Detonácie trvali niekoľko hodín. Po odchode nemcov povolal novozriadený Národný výbor záložníkov, ktorí mali obsadiť a strážiť opustený vojenský areál. 11. mája 1945 potom dorazila do Milovíc Červená armáda. Jej jednotky boli odsunuté v decembri toho istého roku.

Dôležité: V súvislosti s letiskom Boží Dar sú často spomínané dve nepresnosti. Prvá sa týka štartov lietadiel Me-262 na konci vojny. Tieto lietadlá tu nikdy neštartovali, potrebovali totiž na štart betónovú dráhu. Druhá súvisí s testami utajovaného vrtuľníka Focke – Achgelis Fa 223 A v Milovickom priestore. V skutočnosti bol vyrobený iba jeden prototyp tohto stroja, ktorý sa skúšal v Nemecku.

Povojnové obdobie

Po oslobodení prevzala správu nad milovickým priestorom opäť Československá armáda a hranice priestoru sa vrátili do predvojnovej podoby. Mnohé domy v priestore však boli zničené a svoju daň si vybralo aj rozkrádanie, na vine však nebola len nemecká a sovietska armáda, ale aj obyvatelia susedných dedín.
Milovické cvičisko bolo teraz novo určené na tankový výcvik a vzhľadom na prítomnosť letiska aj na cvičenie lietadiel. Československá armáda využila v tábore prázdne priestory a objekty na zriadenie skladu koristnej techniky po nemeckej armáde. Bohužiaľ začiatkom päťdesiatych rokov skončila všetka ukoristená technika v hutiach a to vrátane mnohých unikátnych prototypov.

Po Vianociach 1945 boli v milovickom priestore umiestnené prvé jednotky. Konkrétne Inštrukčný prápor, prevelený zo Stráže pod Ralskom a 11. tanková brigáda (bola zložená ešte z vojakov bojujúcich v druhej svetovej vojne pri 1. čs. obrnenej brigády).

2. júna 1946 bolo uvedené do prevádzky (výcvikový rok začal až 1. októbra) Tankové učilište. Mimochodom, práve tu slúžil v roku 1946 aj ašpirant vojak Emil Zátopek.

1. októbra roku 1947 došlo v rámci reorganizácie armády k umiestneniu 254. delostreleckého oddielu do Milovíc a v roku 1950 sem bola zo severnej Moravy premiestnená 3. tanková divízia.

V roku 1949 zažíva letisko Boží Dar ďalšiu modernizáciu, bola tu vybudovaná betónová pristávacia dráha a dva zodolnené sklady na uloženie leteckého petroleja. Tieto sklady boli zásobované potrubím, ktoré viedlo až zo stanice v Čachovicíh.

V roku 1951 bol s konečnou platnosťou vojenský tábor v Miloviciach premenovaný na Vojenský obvod Mladá. Začalo sa tiež uvažovať o ďalšom rozšírení vojenského obvodu. Z týchto plánov však neskôr zišlo.

V roku 1957 bolo postavené sídlisko na Balóne a železničná trať bola predĺžená až k letisku na Božom Dare. To bolo samozrejme hojne využívané ak videniu tu boli MiGy-15, MiGy-19 a neskôr MiGy-21.

Za zmienku určite stojí, že v rámci cvičenia Šumava, ktoré je považované za prípravu na okupáciu Československa, bol v roku 1968 umiestnený, v priestoroch vojenského zariadenia v Mladej, štáb celého cvičenia. Štáb 45 generálov a dôstojníkov sovietskej armády na čele s gen. Kazakovom. Vrchným veliteľom bol maršal I. I. Jakubovskij. Pre potreby štábu bolo od 15.6. umiestnené na tunajšom letisku Boží Dar 15 vrtuľníkov MI-4, jedno dopravné lietadlo Iľjušin IL-14 a dve lietadlá Linusov Li-2.

Velenie 13. tankovej divízie počas cvičenia došlo k podozreniu, že cvičenie Šumava skôr zodpovedá nácviku na obsadenie Československa sovietskymi vojskami. Upozornilo teda Ústredný výbor KSČ a Ministerstvo národnej obrany, za čo si vyslúžilo nálepku „kontrarevolučnú“.

1968 – 1989

V roku 1968 bol v posádke Mladá dislokovaný 15. a 103. tankový pluk v rámci 13. tankovej divízie, ďalej potom 3. protilietadlový oddiel a 13. samostatný raketometný oddiel. Letisko Boží Dar využíval 47. prieskumný letecký pluk.

Zástupca veliteľa leteckého pluku, podplukovník Jozef Křena spomína, že v noci z 20. na 21. augusta 1968 prebiehali nočné lety. Tesne po polnoci bol rádiom vydaný rozkaz o zákaze letov v celom Československu s prísnym zákazom používať zbrane proti uchvatiteľom. O 2:40 ráno začali nad Božím Darom lietať sovietske lietadlá, ktoré však nemohli pristáť, pretože obsluha letiska vypla všetky svetelné navádzacie zariadenia.
Ráno po 6. hodine dochádza k obsadeniu letiska. Obsluha letiska bola v prvej chvíli odhodlaná spustiť do okupantov paľbu, ale nakoniec sa tak nestalo. Postupne dochádza cca 50 – 60 lietadlami k obsadeniu letiska, lietadlá postupne navážajú vybavenie, techniku, potraviny, vojakov a zbrane.
Okrem letiska je po polnoci obsadený aj vojenský tábor a mesto. Ráno tak už sú všetky návršie obsadené vojenskou technikou a delá namierené na vojenský priestor, pripravené na paľbu.

Československí vojaci museli opustiť svoje ubikácie a celý priestor bez toho, aby im bolo umožnené vziať si svoje osobné veci. Tie rozkradli ruskí vojaci. Aby niekoho nenapadlo inváziu zvrátiť, museli dôstojníci pre istotu vymontovať z našich tankov úderníky.

V piatok 23 augusta 1968 sa štáb intervenčných vojsk presunul z pražskej budovy Generálneho štábu ČSLA do Milovíc. Tie sa v nasledujúcich rokoch stali hlavným veliteľstvom Strednej skupiny vojsk a letectva v ČSSR. Umiestnenie štábu SA v Miloviciach nebolo vybrané náhodne. Dislokácia dvoch silných divízií blízko hlavného pôsobila rovnako ako nabitá zbraň priložená k hlave. Niet pochýb, že v prípade nepokojov alebo revolúcie by tieto vojská mohli počas krátkej chvíle zasiahnuť priamo v Prahe.

Do bytov po československých vojakoch sa nasťahovali rodiny vojakov zo Sovietskeho zväzu. V jednom byte bývali dve až tri rodiny, so spoločnou kuchyňou a kúpeľňou. Od Československej armády Sovieti prevzali 304 objektov, ďalších 200, bolo dostavaných. Sami Sovieti si postavili cca 600 objektov, odhadom dve tretiny z nich bez riadneho stavebného povolenia a nebezpečným projektovaním. Išlo predovšetkým o objekty pre vojenskú techniku a tylové zabezpečenie, kasárne a výcvikové zariadenia. Niektoré, väčšinou civilné a technické objekty budovali tuzemské firmy.
Prudký stavebný rozvoj sa nevyhol ani letisku Boží Dar. Betónová dráha bola predĺžená na 2 500 metrov a rozšírená na 80 metrov, čo z nej urobilo jednu z najväčších letiskových dráh v strednej Európe. Okrem dráhy tu bolo vybudovaných 44 zodolnených úkrytov lietadiel, 29 stojánkov vrtuľníkov, opravovne, sklady vrtuľníkovej a leteckej munície, letecká škola. Ďalej bolo vybudovaných niekoľko pechotných úkrytov typu USB a SBK. Bola začatá aj výstavba ďalších mnohých objektov, ktoré zabezpečovali prevádzku letiska.

V Miloviciach tak v priebehu dvoch dekád vzniklo ruské mesto, kde Sovietom nechýbala nemocnica, škola, škôlka, obchody alebo kultúrne vyžitie.

Sovieti prevádzkovali aj vlastnú televíznu a rozhlasovú stanicu, tlačili aj vlastné noviny – Sovetskij soldat. Do Milovíc jazdil denne rýchlik z Moskvy. V rámci družby sa do Milovíc organizovali aj autobusové zájazdy. Pravidelnou zastávnkou bol Karpatsko-dukliansky pamätník alebo tamojšie obchody. Českým občanom sa tak naskytla možnosť nakupovať tovar, ktorý nebol inde v predaji.

Čo sa vzťahov týka, tak bolo neustále sovietskej posádke pripomínané, že Česi sú preliezaní kontrarevolúciou a je dobré sa im vyhýbať. Voľný pohyb z českej strany smerom do Milovíc nebol možný (okrem organizovaných zájazdov). Hlavná brána do Milovíc sa nachádzala v Benáteckej Vrutici.
Sovietski vojaci taktiež stretávali na každom kroku všadeprítomnú propagandu, najčastejšie v podobe rôznych tabúľ a hesiel, mnohokrát na to všetko pozeral aj Lenin. Aby toho nebolo málo, organizovali sa neustále rôzne prehliadky a oslavy. Sovietski vojaci tak skoro nadobudli dojem, že sú skutoční osloboditelia.

Vďaka veľkej nevzdelanosti sovietov sa množili aj nehody, pri ktorých umierali ľudia. Mladí a nevzdelaní chlapci často nezvládli ovládanie ťažkých strojov a nerešpektovali dopravné predpisy. Nebolo tak výnimkou, že BVP nedalo prednosť protiidúcim autu alebo motocyklu. Známy je aj prípad, keď tank prešiel obývačkou domu a rozdrvil jeho obyvateľov. Na vykreslenie situácie pridávame článok o podobnej nehode, ale vo VVP Ralsko. Článok nebol nikdy publikovaný a bol nájdený v jednom z Milovických veliteľských úkrytov.

Posádky sovietskej armády umiestnené v Miloviciach

*prehľad posádok obsahuje iba veľké a „najznámejšie“ útvary, v skutočnosti sa ich v Miloviciach nachádzalo oveľa viac

Veliteľstvo Strednej skupiny vojsk
130. spojovací pluk – Jiřice
304. samostatný spojovací prápor smerových staníc
234. samostatný rádioreléový prápor
635. samostatný rádioreléový kábelový prápor – Jiřice
979. samostatný letecký prápor REB (radioelektronického boja) – Luštěnice
144. samostatný automobilový prápor – Luštěnice
556. samostatný automobilový prápor – Luštěnice
75. samostatný prápor oprav strojnej techniky
1637. samostatný stavebný prápor
1639. samostatný stavebný prápor
1640. samostatný prápor mechanizácie stavebných prác
159. samostatný prápor ochrany a zabezpečenia
 
15. gardová tanková divízia – Milovice
29. gardový tankový pluk (p.p. 61042)
239. gardový tankový pluk (p.p. 60889)
244. gardový tankový pluk (p.p. 58711)
295. gardový motostrelecký pluk (p.p. 58989)
81. prieskumný prápor (p.p. 34965)
215. spojovací prápor (p.p. 47268)
517. prápor chemickej ochrany (p.p. 53332)
910. prápor materiálneho zabezpečenia (p.p. 47207)
142. prápor oprav techniky (p.p. 80511)
119. zdravotnícky prápor (p.p. 35181)
 
18. gardová motostrelecká divízia – Mladá Boleslav
86. samostatný tankový prápor
 
131. zmiešaná (Novgorodská) letecká divízia
114. Talinský gardový stíhací letecký pluk
173. samostatná zmiešaná letka
???. samostatná vrtuľníková letka
1108. samostatný spojovací prápor
4306. samostatný radiotechnický prápor
570. samostatný prápor letiskovo – technického zabezpečenia
170. samostatná rota letiskovo – technického zabezpečenia
1916. samostatný prápor riadenia letovej prevádzky
649. samostatný prápor spojovacieho a radiotechnického zabezpečenia

Z použitej bojovej techniky sa tu vyskytovali najčastejšie tanky T-72A, vozidlá BMP-2, stíhačky MiG 15UTI, MiG 21S, MiG 23, Su-17, lietadlá AN-12, AN-24, Il-14, Li-2, ďalej vrtuľníky Mi-24V/p, Mi-6A, Mi-8TB.

1989 – Koniec sovietskej éry

Odsun vojsk z Milovíc, ktorý sa začal v septembri roku 1990, bol v znamení výpredaja. Odchádzajúci Rusi sa snažili zameniť, čo sa dalo. Na dračku išla predovšetkým vojenská výstroj a hektolitre benzínu, ktorý bol však mnohokrát nekvalitný. Všetko sa menilo za veci potrebné na bežný život. Rusi sa tieto obchody síce snažili v neskorších výpovediach poprieť, ale od miestnych občanov vieme, že stačilo zájsť do ulice Mierová, kde blízko sídliska Balónika postávali Ruskí šmelinári. Kúpiť sa dal ľubovoľný kus vojenskej výstroje, s výzbrojou to bolo údajne komplikovanejšie. Odchádzajúcim vojakom sa však nemožno príliš diviť. Vracali sa do neistých ekonomických aj existenčných pomerov, na rad z nich čakalo dočasné ubytovanie v stanových táboroch na Sibíri.

V čase od 26. februára do 19. júna bolo z Milovíc odvezených 4 339 osobných a nákladných áut, 881 prívesov, 1 313 tankov a obrnených transportérov, 630 podzemných palivových nádrží, 260 vagónov munície, 457 vagónov vojenského materiálu, 457 vagónov vojenského materiálu. Odsunutých bolo 22 071 vojakov. To všetko za pomoci 155 dieslových lokomotív a 138 elektrických lokomotív. Ďalšia preprava mala byť uskutočnená celkom pätnástimi preletmi. Miestni si však spomínajú, že lietadiel štartovalo aj niekoľko desiatok týždenne. Po cestách odišlo dvadsať sedem kolón s 1097 vozidlami.

Posledný letecký pluk odletel z letiska na Božím Dare 21. januára 1991. 19. júna 1991 odišiel z milovickej stanice posledný vlak s ruskými vojakmi. Tým prestala existovať Stredná skupina vojsk. Jej veliteľ Eduard Vorobojov odletel z Československa 27. júna 1991.

Využitie priestoru po roku 1991

Vláda ČSFR dňa 5.9.1991 rozhodla o zrušení vojenského obvodu Mladá, ku dňu 31.12.1991. Riešilo sa, čo bude s priestorom ďalej. Objavili sa prvé vízie, ako medzinárodné letisko, golfový areál, mesto obchodu a nových technológií, mesto budúcnosti, mesto seniorov, univerzitné internáty, bola usporiadaná aj konferencia s názvom „Revitalizácia VVP Mladá“.
Žiaľ, nikto v tej dobe netušil, že vláda si s priestorom nikdy neporadí. To potvrdzuje aj prvotná reakcia bývalého predsedu vlády SR Petra Pitharta, ktorý po prehliadke priestoru z vrtuľníka a následnom pristátí vyhlásil „No to som netušil, že je to také veľké! Čo s tým budeme robiť?“. Úsmev na tvári určite vykúzli aj slová skoršieho premiéra, Václava Klausa, ktorý doslova povedal „Vážení starostovia, moja vláda predloží gejzír nápadov, ako tieto objekty a územia využiť na spokojnosť vás a občanov“.

Všetky plány komplikoval fakt, že Sovieti po sebe zanechali množstvo ekologických škôd. Čo horšie, mŕtvym už však život nikto nevráti. Pri upratovaní po Sovietskej armáde bolo odčerpaných zo zeme 144 000 litrov ropných produktov a zozbieraných 11 800 kg rôznych tukov.
Prvou nádejou bol rozvojový plán od spoločnosti Impuls z Prahy, tá však požadovala prevedenie priestoru z Armády SR na mesto. K tomu však nedošlo, preto spoločnosť svoje plány nerealizovala.
Ďalším nádejným plánom bola firma Škoda Auto, ktorá chcela v celom priestore vybudovať rozsiahly polygón na testovanie automobilov. Celý areál mal byť oplotený a dôsledne strážený, vybudovaných by bolo niekoľko vozoviek s rôznymi povrchmi. To však vyvolalo nevôľu medzi obyvateľmi priľahlých obcí a ochrancami prírody. Aj tento plán musel teda zo stola.

Pyrotechnická asanácia

Priestor bolo potrebné vyčistiť aj od munície. Mnohí sa však dodnes čudujú, že najväčšie množstvo nevybuchnutej munície pochádzalo z doby pôsobenia Wehrmachtu a Československej ľudovej armády. To je opodstatnené tým, že Sovieti v Miloviciach nemohli používať ostrú tankovú a delostreleckú muníciu. Strieľalo sa z vložených hlavných. Vzdialenosti boli príliš malé av prípade prestrelu by granát mohol trafiť jednu z mnohých priľahlých dedín. V prípade ostých strelieb dochádzali vojská cvičiť do VVP Ralsko.
Asanáciu mala pôvodne vykonávať iba Polícia SR, tá však nemala také veľké kapacity a tak bola na pomoc prizvaná armáda. Od 1.9.1993 tak začal fungovať vojenský asanačný pyrotechnický úrad Milovice.

Detekcia prebiehala vo štvorcoch 50×50 m do hĺbky 10cm, v lesnom poraste do hĺbky 30 cm a na poľnohospodárskej pôde do hĺbky 50 cm, niekedy však aj oveľa hlbšie.
Asanácia bola ukončená 30.9.2001. Celkom bolo asanovaných 5 136 ha pôdy a približne 1 312 budov, celkové náklady sú viac ako 160 mil Kč.

Privatizácia
Gejzír nápadov sa vyparil a poslednou zvyšnou kvapkou bola privatizácia. Než však k nej stihlo dôjsť, začalo masívne rozkrádanie zvyšného majetku. Rozkrádaniu nezabránila ani prítomnosť vojenského strážneho oddielu, ktorý sa skladal z 320 vojakov a 20 psov. Tento oddiel, bohužiaľ nielen že nebránil krádežiam, ale sám sa na nich aktívne podieľal.

Za účelom privatizácie vznikla organizácia PRIVIUM. Hlavným kritériom bolo predať všetko, za každú cenu. Bohužiaľ mnoho objektov zostalo len na papieri av sľuboch. Navyše sa začali vyskytovať problémy s tým, čo má byť na zmluve uvedené a čo nie. Rokovania sa preťahovali a z objektov sa začali stávať ruiny zarastené džungľou.

V spojitosti s privatizáciou sa objavila aj jedna veľmi negatívna skutočnosť, ktorá ovplyvnila život v Miloviciach na desiatky nasledujúcich rokov. Okolité mestá začali skupovať nehnuteľnosti v Miloviciach a umiestnili do nich problémových a sociálne slabých obyvateľov zo svojich oblastí. Bohužiaľ s týmto problémom Milovice bojujú dodnes.

Stav po roku 2010
Stredočeský kraj vyhlásil výberové konanie na využitie pozemkov a budov s celkovou rozlohou asi 250 hektárov, podmienky si vyzdvihlo 6 záujemcov, z nich 4 odovzdali projekty; dvaja záujemcovia nezložili požadovanú miliónovú istinu a ďalší záujemca bol vyradený, pretože neriešil budúcnosť lokality ako celku, takže vyhlásené podmienky nakoniec splnil a za víťaza bol vo februári 2010 vyhlásený jediný zvyšný účastník, a to konzorcium „Združenie pre rozvoj a revitalizáciu bývalého vojenského výcvikového priestoru Mladá “, ktoré reprezentuje koordinátorská spoločnosť Mladá RP, s. r. o. a jej spoločníci a konatelia Oldřich Fiala zo Ženevy a Boris Čajánek z Jablonca nad Nisou.

V konzorciu sú údajne zastúpené štyri silné subjekty, a to „ČEZ Obnoviteľné zdroje“, „FVE Boží Dar“, „Sudop Project Management“ a koordinátorská firma „Mladá RP“.

Nájomca má na vlastné náklady zbúrať zdevastované bývalé vojenské stavby, prevažne panelové, a zároveň na vlastné náklady odstrániť prípadné ekologické záťaže, pokiaľ by nejaké doteraz nesanované boli ešte objavené. Okrem najväčšej fotovoltaickej elektrárne v Európe by mal byť vybudovaný ešte vedecko-technologický park, ktorého súčasťou by mohlo byť centrum inovačných technológií v oblasti využívania obnoviteľných zdrojov energie alebo školiace a konferenčné centrum Skupiny ČEZ. Ďalej súčasťou projektu má byť verejne prístupný športový areál. Predpokladá sa investícia do elektrárne okolo 5 miliárd Sk, náklady na odstraňovanie následkov pobytu vojsk až pol miliardy Sk a na vedecko-technologický park a športový areál ďalších 9 miliárd. Projekt elektrárne by mal vytvoriť zhruba 150 pracovných miest, VT park a športový areál ďalších 200 pracovných miest. V sanovanom území by ďalej mali byť vybudované energeticky úsporné bytové komplexy. Na Benáteckom vrchu a Lipníku sa počíta s pastierskym chovom oviec, vybudovaním jazdeckého areálu. V oblasti by mala byť vytvorená sieť náučných chodníkov a vybavenia pre cyklistov a turistov. Firma Mladá RP pod tlakom občanov nakoniec od budovania solárnej elektrárne upustila.

Záver

Tento článok je úvodom k téme o vojenskom priestore Milovice. Každý týždeň vám teraz prinesieme nový článok s prehľadom fotografií a videí, ktoré sa vzťahujú k jednotlivým lokalitám v Miloviciach.
Aby sme mohli celý projekt spustiť, bolo potrebné Milovice mnohokrát navštíviť, brodiť sa krovím a vynaložiť obrovské úsilie pri komunikácii prakticky s kýmkoľvek. Hoci združujeme historický materiál, narazili sme na obrovskú neochotu sa projektu zúčastniť a niektorí oslovení na naše žiadosti bohužiaľ nijako nereagovali. Nakoniec nezostávalo, než si zistiť všetko, tak povediac na vlastné tričko.

Významným materiálom sa nakoniec stali dve knihy, ktoré boli o priestore spísané, kedy nám pomoc ponúkol aj autor jednej z kníh, pán Ing. Ján Řehounek. Pomoc sme tiež našli bádateľa pána Jána Pramena a výrazným príspevkom sa stala aj výpoveď pamätníka, pána Kubeša. Ale teraz späť k priestoru.

Celý priestor v okolí letiska je dnes už zbúraný. Od roku 1995 sa tu zakladali čierne skládky, sťahovali sa sem zlodeji áut a na letisku kľučkovali motorkári medzi lietadlami. Od rána do večera tu za hlasného pískania pneumatík pálili bezdomovci pneumatiky na dráhe. Jednoducho také malé anarchistické územie, kde si každý robil, čo sa mu zapáči. Aspoň, že firma Mladá RP pod tlakom občanov, upustila od budovania solárnej elektrárne. Podľa diskusných fór rôznych aeroklubov nebolo letisko v posledných rokoch použiteľné, betónové panely začali odskakovať a došlo k niekoľkým kolíziám lietadiel s betónom na dráhe.

2.2 Sovietske stavby v Miloviciach

Dislokácia početnej sovietskej posádky v Miloviciach kládla nároky na kultúrne vyžitie a sociálne a zdravotnícke zabezpečenie ruského obyvateľstva. Aj tieto budovy majú svoje „príbehy“. Mnohé z nich však boli po odchode sovietskej armády postupne likvidované. Dielom preto, že ich kvalita nebola ani vzdialene zodpovedajúca našim štandardom, dielom pre ich morálny pôvod. Niektoré zo spomínaných budov už nestoja alebo slúžia na iné účely.

Zdravotníctvo v Miloviciach

GPS „medpunkt“ 15. gardovej tankovej divízie: 50.2384414N, 14.8572836E
GPS nedostavaná nemocnica: 50.2381669N, 14.8639678E
GPS poliklinika: 50.2309131N, 14.8690211E
O zdravotnú starostlivosť príslušníkov sovietskej armády bolo v Miloviciach postarané veľmi dobre. Súčasťou každého väčšieho útvaru v Miloviciach bol takzvaný „medpunkt“, kde sa vojakom dostalo základné ošetrenie. Týchto „medpunktov“ môžeme v Miloviciach nájsť hneď niekoľko. Asi najznámejší „medpunkt“ sa nachádza blízko bývalého stanovišťa 15. gardovej tankovej divízie.

Pre náročnejšie zákroky a ošetrenie civilného obyvateľstva zo ZSSR však tieto „medpunkty“ neboli dimenzované. Pacientov preto museli prijímať iné zdravotnícke zariadenia. Vo vybraných nemocniciach im preto bola zriadená „ruská časť“. Túto ruskú časť prevádzkovali nemocnice v nasledujúcich mestách: Mladá Boleslav, Jaroměř, Kostelec nad Čiernymi lesmi a Praha.

Neustále sa zvyšujúci počet obyvateľov stál v polovici 80. rokov za rozhodnutím, pristavať v Miloviciach nemocnicu a polikliniku, ktoré by svojou kapacitou dostačovali na poskytovanie zdravotnej starostlivosti nielen pre celú Milovickú posádku, ale aj pre sovietske útvary v jej okolí. Výstavbu nemocnice zabezpečovali sovietske útvary svojpomocne, tomu však zodpovedala aj kvalita stavby. Táto tehlová nemocnica nebola nikdy dostavaná a zostala po nej len hrubá stavba, ktorá sa neskôr začala sama rozpadať. Stavba potom musela byť z bezpečnostných dôvodov strhnutá.

Opakom nemocnice bola poliklinika, jej stavbu zaisťovala česká strana. Polikliniku sa podarilo dostavať a vybaviť. Hoci bola budova plne funkčná a vybavená, nebolo jej však komu odovzdať, pretože sovietska strana prestala administratívne existovať, nebolo teda ani možné vykonať kolaudáciu. Polikliniku po odchode sovietskej armády zakúpil český vlastník, ktorý následne vybavenie rozpredal a budovu nechal chátrať.

Dôvody, prečo zdravotnícke zariadenia v Miloviciach stretol hrozný osud, môžeme hľadať najskôr nielen v jednoduchej morálnej neprijateľnosti stavieb, ale predovšetkým v ich dimenzovaní pre sovietsku posádku. Milovice jednoducho podobné stavby mohli v deväťdesiatych rokoch len ťažko uživiť. Náhradné využitie sa bohužiaľ dodnes nenašlo.